turecký med

Ukrajujem si z tehličky chalvy a užívam si maškrtenie. Z prebytku dodávanej energie ma páli v krku, to mi však nebráni jesť ďalej, nechať kryštáliky aby sa mi jemne zapichávali do chuťových pohárikov a spomínať.

Na púti predávajú rôzne predmety a aj občerstvenie. Okrem bežného, ako červená malinovka v igelitovom sáčku s brčkom, aj obrovská hruda bielej sladkej hmoty láka...
Veľká hruda, biela ako sneh, kukali z nej oká arašídov, usekáva sa z nej, porcuje sa obrovskou ranou, aby sa odštiepil kúsoček osami obletovanej pochúťky. U mňa spôsobuje žiadostivosť, obrovskú, nekresťanskú žiadostivosť, túžbu zahryznúť si, túžbu nevzdialiť sa od tej lepkavej vône, chuť do konca dní sa živiť len touto sladkosťou.

Odmietla som ísť ďalej, hypnotizovaná som pozerala, ako obrovský turek /ako inak, keď turecký med?/ a aby sa babička vyhla pozornosti, ktorú by vreštiace dievčatko upútalo, dala mi useknúť desať deko. Váha sa pohla pod hodenou odrobinkou a keď to jasne ukázalo deväť deka, čakala som, če mi tam utrúsi ešte omrvinku... márne. Zamračila som sa, odula hubinku, a držiac v ručičke deväť deka som šúchala nohami neochotne, ťahaná babičkou, nechávajúc za sebou to jedno deko, ktoré mi dodnes chýba.

A tak je to po všetky dni žitia. Človek má 99%, a zostáva myšlienkami pri tom jednom, jedinom...