povzdych...

Hneď na začiatok by som rada uviedla, že „Blog je miesto, kde si každý píše čo chce. Je to taký denníček. Píšte, píšte.. na vlastné nebezpečenstvo a zodpovednosť.“ A tak si tu môžem písať, čo JA chcem a keď sa vám to nepáči, tak to nečítajte J

Dosť ma pobaví, pokiaľ sa mi potvrdí, že chlapi sú proste strašne čitateľní a predvídateľní. Niekedy si dokonca myslím, že už ma ani ničím nedokážu prekvapiť... (áno, viem, nájdu sa aj výnimky, ktoré potvrdzujú toto pravidlo, ale tých výnimiek je strašne málo, preto sa im hovorí výnimky)

Jeden príklad za všetky: reakcia chlapa, keď ho odmietnem. Neuveriteľná drzosť, veď som stará, tučná, rozkysnutá., bez jednej nohy a navyše muším byť aj strašne zúfala a nechutná, že by si o mňa jeden (alebo dvaja?) ani bicykel neoprel (btw. Aký blbec na toto prirovnanie prišiel?).... to je len pár výplodov od odmietnutých pánov.

Onehdy sa mi po asi 2,5 rokoch ozval zas jeden z dopisovateľov. Zapátrala som v pamätí, keď som od neho dostala správu (rozumej rozklikla som si jeho profil a pozrela si históriu správ, ako aj poznámku, ktorú som si k nemu napísala /to robím len zriedkavo, väčšinou to ani nestojí za námahu si o nich čosi písať/ a ajhľa – poznámka z 2011 znela dosť výrečne: „straaaaasne ukecany :-)))) ale tusim este panic LOL“).
Vyzbrojená obnovenými znalosťami som mu odpovedala, ale len veľmi neutrálne. Nedal sa odradiť a vypisoval ďalej. Nechápal jemne náznaky, že nemám záujem, nechápal ani, keď som mu neodpisovala, tak som mu nakoniec na plnú hubu napísala, že nemám záujem. Ten výlev, čo som dostala ako odpoveď by vydal na dlhší blog a dočítala som sa, že... no asi si viete predstaviť, okrem toho, väčšinu som už spomínala

Ach chlapi, prečo sa správate ako malé decka? Nedokážete proste uniesť odmietnutie ako chlap a nie ako rozmaznaný frocek? Už chýba len aby ste sa o zem hádzali :-D :-D :-D


P.S. a možno sa aj hádžete

P.S. 2 áno, je mi jasní, že teraz sa tu dočítam ešte ďalšie komplimenty na svoju adresu :-D nevadí mi to ;-)