Rozchody

Vidím, že nešťastie druhého vždy poteší.
Tak pridám tiež jeden príbeh.

Stretla som ju, po pol roku. Strhanú, schudnutú, zostarnutú. Má 33 a keď som ju videla naposledy, kvitla, žiarila, tešila sa.

- Si chorá?
- Nie, nie som. - povedala unaveným hlasom a s očami červenými od plaču.
- Čo sa stalo?

Tak som si vypočula, aká bola šťastná. Stretla muža, už skúseného, rozvedeného, s dvomi deťmi v opatere.
Prekonali spolu obdobie zbližovania, rozumeli si rýchlo vo všetkom , a postupne si ju aj deti obľúbili. Organizovali im výlety, prázdninový program, tešili sa a jašili spolu akoby boli spolu odjakživa rodina. Predstavil ju rodičom, prijali ju s nádejou, spokojní, že si syn našiel mladú dobre situovanú, slobodnú ženu s pekným vzťahom k ich vnúčatám. Pomaly uvažovali o spoločnej domácnosti. Idylka. Ona bola rozjasaná, svietila tým krásnym vnútorným svetlom, aké v žene zažne láska.

Prišla jej sms.
Je koniec.
Po trištvrte roku spolužitia len toto.
Esemeska, dve slová.
Nebola schopná ísť do práce, nebola schopná myslieť, utrpela šok. Dva týždne nespala, pretože v hlave mala len jedno obrovské PREČO?

Poučenie písať nebudem, ani slová pohŕdania na adresu dotyčného, každý vie situáciu len zo svojho pohľadu...

Zaujímalo by ma, za akých okolností by sa dal ospravedlniť rozchod esemeskou po trištvrte ročnej hre na rodinu.