PREDVIANOČNÝ

Sedím za stolom, občas dvihnem hlavu od klávesnice a pozriem von oknom.

Vonku je zima, nemám to rada, ja milujem leto, slnko, more – to sú veci, ktoré ma robia spokojnou, šťastnou. A SEX, samozrejme.

Strasie ma.

Chcelo by to kozub, kožušinku, pohár vina v ruke, chlapa po boku.

A ja len sedím za počítačom. Smutná existencia, ktorej stroskotal ďalší akože vzťah.

Prečo mam pocit, že chlapi jednoducho nedokážu pochopiť, čo chcem, hľadám, potrebujem? Je to len pocit, čí skutočnosť? Veď som nechcela tak veľa a určíte nie niečo nemožné. Chcela som len chlapa, ktorý nebude odo mňa odchádzať za inou, chlapa, ktorý nebude o sexe len kecat, ale ho bude aj realizovať a nie raz za týždeň. Chlapa, ktorý mi na návrh sexu nepovie „nechce sa mi“, chlapa, ktorému nebude robiť problém vybehnúť za mnou tri poschodia len preto, aby mi dal pusu, povedal mi, ako som mu strašne chýbala za ten čas, čo som stihla vyjsť výťahom k svojmu bytu a zas zbehne tie tri poschodia, aby sa vrátil po môjho psa. Chlapa, ktorému občas napadne mi doniesť nejaký ten kvietok (a nemusí to byt kytica za 75 eur) a len tak, bez dôvodu, mi povie aký je so mnou šťastný.

Uvažujem nad tým, ako sa moje požiadavky na chlapa zmenili. Teraz mi už stačí chlap, ktorý nebude o sexe len kecat, ktorý nebude odchádzať za druhou, ale zároveň nebude u mňa stále vytrvalo kysnúť. Chlapa, ktorý ma aj svoj život, ale neváha sa podieľať na tom mojom.

Klopkám do klávesnice, potriasam hlavou a rozmýšľam, čí taký vôbec ešte existuje....



Áno, viem, Vianoce sú zaťažkávacím obdobím pre mnohých....