možno

Necítila nič. Odtieň vďačnosti,možno, že väčšinou nemusí tráviť večery s pohárom vína sama, ako rozvedené kamarátky. Necíti nijaké nadšenie, už dávno je vzťah usporiadanej rodiny len plagát, a za ním tvrdá stena. Prišli chvíle, keď platí privysokú cenu za to, že doma ju čakajú riady po drahej polovičke, ktorá šla na nočnú. Ktovie, čo robí s výplatou. Ona platí všetky účty a nákupy, dieťaťu školné. On možno tankuje do motorky... lebo do auta ona.
Nedávno v noci prišiel z piva, a nie jedného. Rozsvietil jej svetlo a začal vysvetľovať, aká je ona hlúpa, že len pracuje, nevenuje sa rodine, aká je celkom nanič. Chcela zhasnúť a spať, vysvetlila mu, že vstáva skoro do práce. Nedovolil. Kričal, budeš ma počúvať! a vylieval svoj hnoj a frustráciu medzi čisté obliečky a naplnil ich panelákovú spálňu hnusom. Doobeda pozerá unavenými očami na mobil, muž sa ospravelňuje , že bol pripitý. Ako už stýkrát. Už necíti nič. Neteší ju, že jej píše. Musí sa usmievať na klientky, vnímať, čo hovoria, počúvať ich starosti. Pritom by najradšej kričala, ako ju veľmi bolelo, že jej manžel ublížil.
Hučí jej v ušiach to jeho: Ak teraz nebudeš počúvať, tak je koniec!
A teraz píše, že mu je to ľúto.
Jej to ľúto nie je. Rozhodla sa. Už necíti nič. Zabil v nej nádej, Možno bude sama...