Ožratý anjel

Nepatrí sa, ale šla som preč za tmy. Nevykradla som sa potajomky, slušne som sa rozlúčila.
Netušila som ani, ako ani ako jazdia vlaky v tejto skorej hodine. Matne som si spomenula, že je to asi 20 minút chôdze.

Statočne som vykročila, mesto tajuplne prázdne, stromček, mnoho malých stromčekov svietilo iba pre mňa. Cez námestie, pri veži? no a teraz som nevedela,či doprava, či dole. Tak som kráčala dole, ale podľa výkladov mi bolo jasné, že tadiaľto som nikdy nešla. V úzkych uliciach nie je možné rozhliadnuť sa po nejakej orientačnej veži, a keď som sa ocitla na križovatke, ostala som stáť. Neprívetivé jesenné počasie a klasická ženská, čiže dvadsaťkilová batožina nepovzbudzujú k spoznávaniu krás...

Kde sa vzal, tu sa vzal, bicykel.
Viedol svojho pána domov. Slušne som pozdravila a spýtala sa, či idem dobre smerom k stanici. Jo, dobře. A že teda má rovnakú cestu, a nedovolil by si ma motať kadetade, že toto je skratka. Bolo mi jasné, že domáci vedia, kadiaľ je cesta kratšia, Tento ale rozjarene priznal, že, s prepáčením, je vožralej. Po niekoľkých uliciach, teda, že tu už býva, ale prechádzka mu nezaškodí.
Veselo sme spolu kráčali po stanicu, vďaka nemu a jeho skratkám som presne stihla vlak.

Celkom mi odľahlo, pretože dať sa viesť anjelom je predsa len lepšie, ako ďalšiu hodinu ho počúvať...