zima ako ...

.. v ruskom filme, kebyže som Marfuša rozbíjam orechy zubami a sedím za pecou. Ale pracovný deň je neúprosný. Od lekárky sa ponáhľam do práce.
Keďže už nemám spoj, volám kolegovi, kde sa nachádza. " Prídem pre teba, ostaň stáť, kde si. "

Tak stojím - vonku krásnych -14 °C. Troška sa vŕtam v mobile, ale je mi zima na ruky. Opäť naťahujem rukavičky a trpezlivo čakám. Päť minút, desať. z betónu pod nohami začínam cítiť chlad. Pozerám na cestu, vyzerám auto.

Mihajú sa mi pred očami. Autá a obraz mojej babičky. Vynorila sa mi v tom chlade spomienka. Milovala som jej príbehy. Vždy som počúvala a mnohé si dodnes pamätám. Aj táto ma priviedla k nej, k jej láskavému úsmevu, zrobeným rukám a šibalským nebíčkovým očiam.

" Vieš, keď sme boli malé deti," vravievala, " nemali sme v zime topánky." celé leto sme behali bosí a v zime sedeli za pecou. Topánky, topánky mali len rodičia a najstarší súrodenci. My, ostatné deti, sme šli von, len keď sme si ich uchmatli, kto si prvý vzal,, mohol ísť von."

Mrazí ma ešte dnes pri tejto spomienke, ale jej hravý úsmev ju prežiaruje a ja som rada, že v mojom živote to bolo a je inak. Vlastne si to ani neviem predstaviť.

Aaa už je tu kolega. " Kde toľko trčíš? Som celá zmrznutá" Nasadám do krásne vyhriateho autíčka a teším sa do práce na šálku horúcej kávy.