dnes som

... konečne rušila vianočný stromček... vianočné svietniky. Pomaly som zberala ozdôbky zo stromčeka a balila do servítok, aby mohli spočinúť vo svojej krabicovej postieľke a ukladala ich vedľa seba do radu ako cínových vojačikov.
Ako som ich brala do rúk uvedomovala som si, že čo ozdôbka to príbeh.

Stáli sme v rade v papiernictve, keď som zbadala malú striebornú vílu. " Že mi ju kúpiš, žeee? Mami,kúpiš mi ju ??"
Moju rodnú zrejme omrzelo počúvať ma, a tak ma sprevadza dodnes každými Vianocami.

Povedal si: " Zatvor oči." Celá nedočkavá sa pýtam : "Môžem otvoriť??" Pomaly otváram oči a vidím rozkošného anjelíčka. Otváram ho. Je v ňom retiazka, ale anjelíček má krúžok na zavesenie. Od týchto Vianoc som ho povýšila na vianočnú ozdôbku.

V ten deň sme sa naobliekali a vyrazili na svařák a ja som tam objavila hríbiky, koníky, šišky a čert neumyslí, čo ešte a potom sme sa bozkávali pod tou veľkou jedľou. Keď sa na ne pozriem, vybaví sa mi tento deň.

Podávala si mi ich s úsmevom: " Na vezmi, nech nemáš prázdny stromček", krásne červené maľované gule od mamy, čo mi dala v prvé Vianoce, ktoré som trávila bez rodičovského domu.

Čo kúsok to príbeh, nazbieralo sa ich za tie roky neúrekom... no tak zase až o rok.

Tres