Polnočná návšteva I.

Bolo príjemné piatkové popoludnie, slnko svietilo a Alica konečne dorazila. Tento týždeň si zaumienila, že víkend strávi sama oddychom na vidieku v dome jej prastarých rodičov v malej dedinke. Keďže bola dosť zaneprázdnená, z práce sa dostala až neskoro večer. Rýchlo nasadla do auta a cestou von z mesta sa ešte zastavila nakúpiť niečo na víkend. Náramne sa tešila, že si to užije len sama. Predstavovala si pokoj, ticho a víkend strávený pri knihe v záhrade pod orechom. Keď zaparkovala na príjazdovej ceste, bol už večer. Vystúpila z auta a obdivovala ten starý dom na dedine. Nevidela ho už veľmi dlho. Bol to len obyčajný starý dom, dve izby, veľký dvor, záhrada... a stodola. Miesto, kde je vždy tak trochu zatuchnutý vzduch. Niekedy tade prúdi a pulzuje aj vôňa čerstvej vášne a niekedy aj pach ľudskej zhýralosti. Stodola, kde cítiť vôňu čerstvo nasušeného sena, vôňa toho, keď sa staré snúbi s novým. Predstavovala si, ako vietor prefukuje pomedzi škáry starého popraskaného dreva, a ten zavýjajúci a kvíliaci zvuk, aký to drevo a vietor spolu vydávajú. Predstavovala si veci, o ktorých sa mnohým ľuďom nesnívalo ani v tom najodvážnejšom sne. Tá stodola ju vždy fascinovala. Vždy to bolo pre ňu miesto nesplnených túžob, miesto s neskutočnou energiou. Miesto, ktoré vo svojej hĺbke skrýva tie najtajnejšie príbehy. Také sú staré domy. Sú to miesta s tajomnou energiou. Tu sa každý horúci okamih znásobí závratnou rýchlosťou. Milovala aj záhradu pri tom dome a pocit, keď sa človek ráno prejde po zarosenej tráve. Túžila plnými dúškami nasávať atmosféru dedinky a toho domu.

Večer nebol zaujímavý. Alica len hľadela do prázdna zalezená v posteli. Vôbec sa jej nedalo zaspať, tak vstala a vyšla na čerstvý vzduch pred dom. Už po stý krát sa jej nedalo zaspať. Ani sama netušila prečo. Bola unavená a vyčerpaná, a aj napriek tomu spánok sám neprichádzal. Len tam tak stála na podstení pri dome a pozerala na autá prechádzajúce okolo. Nebolo ich už mnoho v túto neskorú nočnú hodinu, ale sem tam sa nejaké mihlo. Spať sa jej ešte nechcelo, tak premýšľala, čo robiť. Nakoniec sa rozhodla sa, že sa pôjde prejsť. Vybrala sa smerom pozdĺž domu, prešla úzkym chodníčkom do druhej časti a zobrala z police kľúč. Až sa sama začudovala, že tam ešte stále bol, na tom istom mieste ako pred rokmi.

Vybrala sa smerom k záhrade a adrenalín jej pulzoval v žilách, krv jej až vrela. Jednak od strachu a jednak z toho, čo všetko sa môže stať. Bola tam úplne sama. Kľúč pevne zvierala v ruke a bosá sa vybrala naproti noci len v bielych krátkych letných šatách. Vyšla teda z miestnosti a zatvorila dvere. Zišla bosými nohami po schodoch a po drevenom vŕzgajúcom chodníku kráčala v ústrety stodole. Bol to dlhý starý dedinský dom, kde ľudia spali na začiatku domu a zvieratá na opačnom. Ona práve kráčala tým opačným smerom. Zišla z chodníka a bosou nohou ucítila studený kameň, ktorým sa končila podstienka a dom. Nemala na výber, a tak stúpila do vlhkej zarosenej polnočnej trávy. Bola už tma, nevidela ani na krok, ale aj tak kráčala ďalej. Mesiac jej svietil na cestu a biele bavlnené a trochu aj priesvitné šaty jej viali vo vetre. Nakoniec prišla ku koncu dvora až k plotu záhrady.

Chytila do ruky škrípajúcu závoru a otvorila. Odtiahla bráničku a vstúpila do dlhej záhrady. Bola to úplne obyčajná záhrada s ovocnými stromami, na ktorých sa práve teraz vynímalo šťavnaté dozrievajúce ovocie. V záhrade bolo nejaké to posedenie a aj altánok a hneď na začiatku záhrady bol starý orech, na ktorom kedysi, keď bola ešte malá, bola zavesená hojdačka. Vyšla teda na kopček a vošla do záhrady. Kráčala a na chodidlách cítila šteklenie zarosenej nočnej trávy. "Len sa neobzeraj a choď", hovoril hlas v jej vnútri. Cítila neskutočné vzrušenie, ale zároveň aj strach. Dominantu záhrady tvorila alej ovocných stromov, ktoré boli v dvoch zástupoch a Alica kráčala medzi nimi. Ten priestor bol široký, ďaleký, nikde nikoho ani živej duše, len jej bojazlivý dych a sem-tam v diaľke zavýjanie psov strážiacich tajomstvá noci. Ten krásny atrament letnej nočnej oblohy prelínalo žiariace svetlo mesiaca. To svetlo jej dopadalo na vlasy, na plecia, osvetľovalo jej cestu. Mesiac bol vtedy v splne, nádherný a majestátny a na oblohe ako zrnká piesku sa jagali hviezdy. Takú žiariacu a jasnú oblohu ešte nikdy nevidela. Ako kráčala ďalej, fúkal nočný vetrík, jemne jej podfukoval pod lem šiat, šteklil jej lýtka a nezbedne šteklil aj stehná. Dlhé hnedé vlasy jej viali v krásnom tmavom šere tej zvláštnej a tajomnej noci. Na rukách mala zimomriavky, bola jej trochu zima, ale to vzrušenie bolo silnejšie, tá túžba bola prekliato silná. "Neotáčaj sa!", hovorila jedna časť v nej. „Vráť sa!“ dohovárala jej tá druhá, rozumnejšia. Prišla až skoro na koniec záhrady, zastavila sa a premýšľala, čo ďalej. Nemohla odolať tomu pokušeniu ísť ďalej, do neznáma, do ponurého šera tej krásnej noci. Ale na druhej strane bolo už neskoro, nevidela skoro ani na krok, bola bosá a triasla sa od zimy. Jej telo protestovalo, ale nemohla sa zastaviť. Keby to urobila, nikdy by nezistila, čo je za tou záhadnou zámkou na konci. Musela prísť na to, čo sa skrýva za tajomnou bránou. V ruke držala kľúč, ktorý zobrala z druhej miestnosti v dome a premýšľala. Strach, odhalenie nepoznaného a úplné vzrušenie sa v nej prelínali v jedno. „Ja musím“, hovorila si v duchu. Ak to neurobí teraz, už nikdy nezistí, čo tam je, a čo sa skrýva za záhadnou starou hrdzavou bránou na konci záhrady. Vždy chcela vedieť, čo je na konci tej dlhočiznej dlhej záhrady, ktorej kraje lemovali dva rady ovocných stromov. Túžila vojsť tam do toho neznáma, prejsť tú krehkú hranicu medzi tým, čo poznala, a tým, čo bolo skryté za záhadnou zámkou. Neskutočne túžila prekročiť hranicu medzi poznaným a tajomnom, medzi svedomím a pokušením. Nemohla sa otočiť. Už bola príliš blízko. Nedalo sa, už nebolo cesty späť. Tak podišla k tej hrdzavej zámke. Ruka sa jej triasla ako nikdy. Čo sa skrývalo za bránou, ktorú chcela tak túžobne prekročiť?

V ľavej ruke držala kľúč. Ten kľúč bol svojím spôsobom neobyčajný, zvláštny. Taký nezvyčajný a veľký kľúč ešte nevidela. Na pohľad vyzeral veľmi staro a bol pokrytý hrubou vrstvou nánosu hliny a hrdze. Ležal na polici dlho, nikto ho už roky nezobral z miesta, nikto sa ho roky nedotkol. Kľúč starší než ona. Bála sa ako nikdy predtým, nikdy nemala taký strach, ale lákalo ju to viac ako čokoľvek na svete. Pomaličky strčila kľúč do starej zámky, do tej veľkej ešte viac hrdzavej, škrípajúcej zámky. Zaškrípalo to a kľúč sa zasekol. Uviazol dnu. Nedalo sa s ním ani pohnúť. Chcela ho otočiť, ale kľúčom to ani nehlo. Chvíľu, trasúc sa, bledá ako stena sa trápila, snažila sa zaseknutý kľúč uvoľniť. Veď to predsa nevzdá, keď je už tak blízko. Musela vojsť za tajomnú bránu, ktorá delila jednu stranu od druhej. Za dňa bola tá bránka obyčajná ako každá iná, ale v noci nadobúdala istú tajomnosť. Po úmornom snažení sa jej to konečne podarilo. Stará zámka cvakla. Studený tupý zvuk cvaknutia sa ozval v priestore. Visiacu zámku dala dole a odviazala starú reťaz od plota. Nasledoval hrkotavý a škrípajúci zvuk reťaze, keď sa železo trie o železo. Dala ju dole, omotanú hádam okolo celej bránky a s buchotom padla na trávu. Chytila závoru a odtiahla ju. Mala v úmysle konečne otvoriť starú kovovú bránu, túžobne očakávajúc, aký to bude pocit, ocitnúť sa v tom nekonečnom priestore, ktorý už nepatril k ich pozemku. Doľahol na ňu neskutočný pocit strachu z nepoznaného, ale aj túžby vkročiť tam. Nebola celkom odhodlaná to urobiť, ale nejako nazbierala v sebe posledné kúsky odvahy. Už-už sa chystala otvoriť, ale... (pokračovanie nabudúce)