Polnočná návšteva III.

Prebrala sa ležiac na veľkej drevenej manželskej posteli, pri ktorej kraji stál stolík so sviečkou. Musel ju sem uložiť on. Ako pomaly prichádzala k vedomiu, uvedomila si, že je zviazaná. Zostala úplne v šoku. Ruky aj nohy mala zviazané hrubým lanom...

"Čo sa to tu deje?", pomyslela si v duchu. "Čo ten chlap chce?" Keď sa porozhliadla po miestnosti, uvidela ho ako sedí v rohu v kresle a pohľadom šelmy sa na ňu uprene díva.
Zmobilizovala posledné sily a zvyšný kus vzduchu v pľúcach a zakričala naňho, čo vlastne chce. „Prečo ma tu držíš?! Prečo som zviazaná?!“ So slzami v očiach mu povedala, nech si vezme peniaze z peňaženky aj cenné veci. Aj keď tých v dome zrovna nebolo veľa. Naivne si myslela, že by to mohlo pomôcť. Že sa zdvihne a pôjde. Ale mýlila sa. Ten muž tam nebol kvôli peniazom. Nebol to žiadny zlodej, dokonca ani náhodný vlamač alebo okoloidúci. Ten muž bol v tom dome cielene práve kvôli nej, ale to vtedy ešte nevedela. „Nebudem ti odpovedať na otázky Alica, na ktoré sama poznáš odpoveď“, povedal. „Možno to ani sama netušíš, ale poznáš ma. Možno nie tak, ako by si chcela ty, ale istým spôsobom sa my dvaja poznáme. A mimochodom, nestálo ma to veľa práce ťa zviazať. Celkom si mi to uľahčila tým pádom na zem. Nechcel som, aby si robila paniku. A je to len pre tvoju bezpečnosť. Keď mi sľúbiš, že sa budeš správať slušne, odviažem ťa.“

Lovila horúčkovito v pamäti, ale nič sa jej nevynáralo. Žiadny podobný muž z jej minulosti, ani súčasnosti. Až pri detailnejšom pohľade si všimla, že je oblečený celý v čiernom. Akoby tá samotná farba podtrhovala jeho osobnosť. Cítila, že jej vyschlo v ústach. Túžila sa napiť vody, ale nemohla sa ani pohnúť. Pomedzi ruky aj nohy mala poprepletaný povraz, ktorý jej pevne zvieral končatiny. Tajomný muž to vycítil a zrazu vstal. Počula, ako v kuchyni púšťa kohútik a o chvíľku prišiel za ňou s pohárom vody. „Nemusíš sa ma báť Alica. Keď urobíš všetko tak, ako ti poviem, neublížim ti.“ ... „Čože? Neublíži mi? A vari chce, môže, smie?!?!", kričala v duchu. „Okamžite ma pusť!“ vykríkla zo seba zúfalú požiadavku. „Prosím.“, kňučala prosebne ako malé dieťa. Muž si prisadol na okraj postele a rukou sa jej dotkol odhaleného stehna, ktoré nezakrýval cíp šiat. Dlaňou prechádzal smerom hore po stehne, až sa v polovici zastavil. Rukou prešiel Alici cez celý lem šiat a prstami jej vošiel do vlasov. Jemne jej zaklonil hlavu a druhou rukou jej pridržal pohár vody pri ústach. Pila tak hltavo, že jej kvapky vody stekali po krku a strácali sa uprostred medzi jej kopčekmi, ktoré boli pevne stiahnuté v šatách.

Keď dopila, pohár položil na stolík pri posteli, ale v ruke stále zvieral jej dlhé vlasy. Z nežného zovretia sa akoby razom stalo silnejšie. Držal ju pevne za vlasy a naklonil sa k nej, až mu videla priamo do očí. Jeho tvár bola len pár centimetrov od tej jej. Pozeral sa do jej veľkých hnedých očí a ona videla, ako mu v očiach blčia dva plamene. Priklonil sa ešte bližšie a zastretým hlasom jej zašepkal do
ucha: „Nemôžem ťa pustiť. Ešte nie.“ (pokračovanie nabudúce)