sedeli vonku

na lavičke a dohadovali sa. Koniec koncov ako vždy. Ona nebola spokojná s formou .ich vzťahu a on nie a nie sa rozhýbať k niečomu zmysluplnejšiemu. Tma ako v rohu, všetko zahaľovala noc. Len pár pouličných lámp a hviezdy im robili spoločnosť. Rovnako ako jeho naliehavá otázka: "Čo vlastne odo mňa chceš?" Už dávno si na ňu zvykla, rovnako ako na to, že ňou nič ničovaté nič nevyriešia.

Prišlo jej to ľúto, musela si odsadnúť, aby nevidel slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Vtom v okamihu vyskočila a vydala sa na cestu domov. Cez zuby niečo utrúsila a kráčala. Malý kúsok cesty sa jej zdal nekonečný. Ostal sedieť a ona kráčala. Už - už sa blížila k vchodovým dverám, keď zvonil telefón,. Ani ho nechcela zdvihnúť, ale predsa..
- "Prosím?"
-" Už nebudem protivný, počkaj ma."
Ohliadla sa, zastala. Otočená chrbátom sa spýtala: " Aké miesto mám ja vlastne v tvojom živote? "
Ako stála, postavil sa pred ňu, vytiahol mobil z vrecka, bez slova na ňu pozrel, potom na mobil, opäť na ňu.
-"Je pol tretej v noci, dávno som mohol spať. Miesto toho som s tebou vonku a ty, ty sa ma spýtaš, aké miesto máš v mojom živote?"
Náhle ju objal a začal vášnivo bozkávať.

Tres