Azyláč

Keď otehotnela druhýkrát, tušila, že ju mamka z domu vypoklonkuje. Proste, aj to jedno dieťa, ku ktorému prišla na niektorej z mnohých diskoték, bolo do malého bytu priveľa. A teraz... naletela. Sľuboval. Bol nežný. Sníval. Ale akonáhle sa chcela podeliť o radosť z očakávania, zdupkal, odišiel, a ani nádej, že by prispieval, nebola.
Prežila v azylovom dome pekné chvíle.
Keď musela už myslieť na odchod, stretla muža s bytom.
Nebol jej typ, ale vedela, že deťom neublíži.
Tak sa v tom cudzom meste k nemu nasťahovala.
Občas sa ukázala aj doma, vo svojom pôvodnom bydlisku. Nie u mamy. Tá sa venovala novému chlapovi a svojej práci. U svojho lekára. Ale silu ani chuť liečiť sa nemala. S malou ale stálou hladinou alkoholu v krvi sa jej zdal svet príjemné miesto na život.

Dnes mala pohreb.

Takže, nijaké netešiť sa z krásnych príbehov, cudzej radosti. Radosť, z toho, čo robí svet krajší miestom na život, bez ohľadu na osobnú situáciu. Je jedno, že práve nie som milovaná, že teraz nie je všetko v poriadku. Môže byť.

Len kým žijem.