Polnočná návšteva VI.

Alicu zo zamyslenia vytrhlo zvonenie telefónu. Volala je sestra Katka. „Ahoj sestrička, mám dobrú správu“, zašvitorila Katka. Alica bola zvedavá, a tak ju nechala rozprávať. Katka jej oznámila, že ich dom na dedine sa predal. Dodala tiež, že dotyčný ho chcel odkúpiť až expresne rýchlo. Katka sa to dozvedela od realitnej maklérky, ktorá mala s dotyčným mužom stretnutie a hneď volala Alici, že sa naskytol záujemca o ich starý dom. Alicu to potešilo a zaujímala sa, kto ten dom kupoval. Katka len objasnila, že nejaký obchodník. A pravdupovediac, viac sa nevypytovala. Väčšmi bola nadšená z toho, že dom majú už konečne z krku. V dome sa síce bývať dalo, ale bol vhodný skôr na prespatie cez víkend než na bývanie natrvalo. Starému domu sa už žiadalo plno opráv, na ktoré Alica ani Katka nemali prostriedky. Spomienky naň mali síce krásne, ale rekonštrukcia sto ročného domu nie je lacná záležitosť. Alica bola prekvapená, že sa vôbec našiel niekto, kto ho chce odkúpiť. S Katkou sa dohodli, že v piatok ráno jej ešte naposledy donesie kľúče, aby sa mohla ísť rozlúčiť s domom a spomienkami v ňom. V sobotu si mal po ne už prísť nový majiteľ. Katka taká rozľútostená ako Alica nebola. Mala svoju rodinu a domácnosť a uľavilo sa jej, že starý dom jej už nie je na obtiaž a peniaze, síce nie veľa, sa tiež zídu.

Natešená Alica to chcela so sestrou večer osláviť dobrú správu, ale Katka tento večer nemohla. Rodina jej zaberala príliš veľa času. „No nič, však si nejako poradím“, pomyslela si Alica. Keď skončila v práci, zastavila sa ešte v obchode po víno. Cestou obvolala všetky kamošky, ale žiadna z nich nemala čas. Čo bolo pochopiteľné, keďže bola len streda, ale Alici sa žiadalo vypnúť. Prišla teda domov a povedala si, že si trošku z vína dá. Ako víno začínalo účinkovať, tak sa zároveň začala vytrácať zodpovedná a slušná Alica a na povrch sa začalo predierať jej roztopašnejšie a divoké „JA“. Televízor sa jej pozerať nechcelo a tak premýšľala, čo ide robiť. Pri pohľade na počítač jej hneď napadlo riešenie. „A čo tak napísať „pánovi neznámemu?“, pomyslela si Alica. S „pánom neznámym“ si písala už dlhšie, ale vždy to bola komunikácia len v medziach slušnosti. Udivovalo ju, ako môže byť takú dlhú dobu pred ňou zatajený. Nechcel jej ani prezradiť svoje meno, nemala ani jednu jeho fotografiu a aj napriek tomu ju veľmi priťahoval. Uvoľnený, pohodový a inteligentný štýl, akým písal sa jej páčil. Nikdy nenapísal žiadne klišé, nikdy neurobil ani jednu chybičku a bolo vidno, že na tom, čo jej napíše si dáva záležať. Jeho myšlienky boli originálne, svojské, s nadhľadom a sálala z nich múdrosť a ľudskosť. Vedela, že ani on, ani ona sama nie sú typmi na nejaký flirt, ale možno práve teraz a práve v tejto chvíli to bolo pre ňu také lákavé. Nikdy nič podobné neurobila, ale bola práve single, tak jej v tom nič nebránilo.

Zapla notebook a prihlásila sa na sociálnu sieť. Zhodou okolností bol prihlásený tiež. Bola už dosť podgurážená vínom a tak začala z ostra. „Čau fešák, neprídeš na víno? Som pripitá a sama. Najlepšia kombinácia.“ Sama sa divila, ako to z nej vyliezlo. Zároveň vedela, že nemá chuť si len tak písať. Chce ho už konečne stretnúť a bolo jej jedno, či by to bol len príležitostný flirt alebo len obyčajné priateľské stretnutie. Chcela konečne spoznať toho záhadného muža, ktorý tak dlhú dobu zostával zahalený pod rúškom tajomstva. Napäto sledovala, čo jej na takú jasnú výzvu odpíše. Odpoveď od neho ju mierne zaskočila. Myslela si, že žiadny chlap tak asertívne neodmietne pozvanie „na víno“. „Nemôžem kráska, ale pokojne si daj aj za mňa. Budem na teba dozerať", odpísal. „Ako to myslí „dozerať?“, pomyslela si. „Ale no tak, hádam sa nechceš presvedčiť na vlastné oči, či som naozaj kráska, za ktorú ma máš?“, odpísala mu pohotovo. „Viem, že si nádherná žena, o tom nepochybujem, ale dnes večer nemôžem“, odpísal. „Ha, mám ho!“, pomyslela si Alica a rýchlo odpisovala. „A kedy môžeš?“ Chvíľku musela čakať, kým jej príde odpoveď. „Provokuješ? Ako si sa dnes mala?“, prišla odpoveď od neho. „Nie je dôležité ako som sa mala, ale na čo mám chuť.“ „Tak na čo máš chuť? Prezraď.“, odpísal. „Na teba“, odpovedala Alica. „Konkretizuj“, odpísal. „Túžim sa milovať“, odpísala, ale zároveň tušila, že to mu ako odpoveď stačiť nebude. „Ako?“, prišla odpoveď z jeho nicku. „Chceš to naozaj vedieť?“, spýtala sa ho Alica. „Chcem vedieť všetko Alica. Popíš mi to.“, odpísal neznámy. „Často si predstavujem...“, začala Alica, ale nejaká sila ju zastavila v tom, aby pokračovala v písaní. „Pokračuj!“, prišla hneď odpoveď od neho. Alica si naliala ďalší pohár vína na potuženie a začala písať dlhý mail:

„Často si predstavujem, že stojím v tmavej miestnosti. Ale nie som tam sama. V rohu miestnosti stojí muž, oblečený v tmavom a viem, že ma pozoruje. Z rohu miestnosti sa začne pomaly pohybovať smerom ku mne. Je tam tma, ale veľmi dobre vidím, že na mňa uprene hľadí. Zrazu mi prikáže, aby som sa vyzliekla. Ja poslúchnem a dám dolu všetko oblečenie. Stojím tam už len nahá a na svojom tele cítim jeho nenásytný pohľad. A...“, dopísala Alica a stlačila tlačidlo „odoslať“. Zároveň priložila do druhej správy svoje telefónne číslo s odkazom, že keď chce vedieť viac, nech sa ozve.

Z nicku „mysterious man“ prišla už len posledná odpoveď: „Zajtra o 20:00 hod. sa stretneme v reštaurácií U Anjela. A dopovieš mi to osobne.“
(pokračovanie nabudúce)