Polnočná návšteva VII.

Alica sa prebudila celá spotená a mokré vlasy sa jej lepili vzadu na šiju. Pozrela sa na hodiny. Bolo niečo pred šiestou ráno. Hlava ju bolela z vína, ktoré večer tak neumiernene vypila. Zvrhlo sa to k tomu, že sama na posedenie vypila celú fľašku. Nemala to vo zvyku, dokonca skoro vôbec nepila, ale chcela sa v ten večer trošku uvoľniť, vypnúť a zrelaxovať. Znechutene vstala z postele pripraviť sa do práce. V mysli sa jej matne vynárali spomienky z včerajšieho večera, ale neprikladala im veľký význam. V hlave jej trieštilo tak, že sa ich ani nepokúšala nejako analyzovať. A možno aj preto, že si ešte ani sama poriadne neuvedomovala, čo sa vlastne večer stalo.

Alica pracovala ako asistentka manažéra. Práca bola stereotypná a nudná. Veľmi ju nebavila, ale zarábala celkom slušne a ani sa veľmi nenadrela. Bola by škoda vzdať sa takej práce. Šéf bol skoro stále preč, čiže preňho vybavovala rôzne veci na diaľku. Nikto ju nekritizoval a svoju prácu robila tak, ako mala. Po príchode do práce si urobila silnú kávu na vzchopenie a začala zisťovať, čo všetko má dnes urobiť. Bola však veľmi nervózna na to, aby sa mohla sústrediť. Aspoň pôjde pozrieť kolegyne do vedľajšej kancelárie. Keď vošla, všetky tri na ňu hodili spýtavé pohľady. Zaujímali sa o to, ako to pokračuje s „pánom neznámym“. Alici chvíľu trvalo, kým sa spamätala, a kým káva začala pôsobiť. Pomaly sa rozpamätávala a zrazu jej to doplo. Však ona sa včera večer nielen opila, to by nebolo také zlé, ale ešte aj cez chat flirtovala s „pánom neznámym“. Ale keby len flirtovala. Začala si rozpomínať, aké všetky možné aj nemožné detaily mu pod vplyvom lacného alkoholu o sebe vyzradila. Červenala sa až za ušami. Kolegyne boli zvedavé a pri každej príležitosti sa vypytovali, kedy sa už konečne stretnú a odhalí jeho totožnosť. Všetky si mysleli, že ju balí jej šéf. Ale Alica o tom pochybovala. Síce bol slobodný, ale príliš roztržitý a zahĺbený do práce, než aby registroval, že okolo neho sa pohybujú aj ženské stvorenia. Hanblivý tiež nebol, a isto by si všimla, keby mal niečo v úmysle. Nevylučovala síce ani túto možnosť, ale nepredpokladala, že by to mohol byť on.

Zrazu sa jej z hĺbky podvedomia vynorilo, že sa s „pánom neznámym“ dohodla, že sa stretnú dnes večer. Pomaly sa rozpomínala na svoje provokatívne vyjadrenia o tom, prečo jej nechce povedať, ani ako sa volá. Nepoznala ani jeho tvár, ani jeho meno. Nevedela dokonca ani ako vyzerá, či je mladý alebo starší. Nemala vôbec tušenie, kto by to mohol byť. Spomenula si však, že v alkoholovom opojení mu dala aj svoje telefónne číslo. V momente vyštartovala z kancelárie kolegýň a utekala sa pozrieť na mobil. Keď dobehla k svojmu stolu, schmatla kabelku a vytiahla telefón. Pozrela naň, ale nič tam nebolo. Vôbec nič. Ona jeho číslo nemala, nemohla mu teda zavolať. Ten neznámy muž ju veľmi priťahoval, ani nevedela prečo. Možno to bolo len tým, že na ňu pôsobil tajomne. Možno pod rúškom tajomstva sa jej zdal atraktívnejší a sympatickejší, než keby mala všetky informácie o ňom naservírované na zlatom podnose. Mali sa stretnúť večer o ôsmej v reštaurácií v meste. Premýšľala, či tam vôbec ísť alebo neísť. Veď ani netuší, kto tam vlastne príde. Čo ak to bude niekto, kto je absolútne mimo jej vkusu a hlavne veku?!

Zrazu ju vytrhlo z premýšľania zvonenie telefónu. Nie však jej mobilného, ale telefónu v kancelárií. Volal šéf, že sa vracia večer do mesta, a že potrebuje na zajtra podklady k prezentácií. Zdalo sa jej zvláštne, že skoro sto percent času je v kancelárií sama, a z ničoho nič sa šéf rozhodne vrátiť práve „ten“ večer, kedy sa má stretnúť s „pánom neznámym“. Možno to bude nakoniec on, ako jej hovorili kolegyne. A možno...

Alica stála pred skriňou a vymýšľala, čo si má obliecť. Ona však na rozdiel od ostatných žien ani netušila, akého nápadníka má čakať. Tým viac zneistená uvažovala, aké oblečenie zvoliť. Vybrala nakoniec zo skrine krátke čierne šaty, čierne lodičky a samodržiace pančuchy lemované na kraji červenou čipkou. Vystrojená nasadla do auta a namierila si to do centra. Zaparkovala ďalej od námestia, lebo bolo ako vždy plné a nebolo voľné žiadne parkovacie miesto. Zvyšok cesty musela kráčať pešo. Ako tak išla, snažila sa v hlave si všetko zosumarizovať. „Pán neznámy“ a ich písanie, ktoré začalo za veľmi zvláštnych okolností, pozvanie na večeru od neho, jej včerajšie scestné pripité flirtovanie cez chat. Preľakla sa pri pomyslení, že to môže byť nakoniec jej šéf, nejaký kolega z práce alebo možno nejaký postarší pán s 30 ročným vekovým rozdielom. Už sa blížila k miestu stretnutia a nakoniec usúdila, že nemá význam o tom uvažovať. O chvíľu aj tak zistí, kto je „pán neznámy“. Vošla do reštaurácie, nohy sa jej podlamovali od očakávania. Bola prekvapená, keď ju čašník usadil k rezervovanému stolu. Dúfala, že už tam na ňu bude čakať, ale stôl bol zatiaľ prázdny. Ona sama prišla o niekoľko minúť skôr. Nakoniec je aj dobre, že prišla o niečo skôr, keďže stôl bol pri okne, a tak mohla striehnuť a sledovať, kto prichádza. Po 15 minútach si objednala víno. Zdalo sa jej zvláštne, že mešká. Jej nervozita sa plynutím času len stupňovala, ale víno našťastie začínalo účinkovať. Prešlo ďalších 15 minút a Alica už premýšľala, že odíde. "Nemohol ma tu predsa nechať", uvažovala v duchu. Boli dohodnutí na dnes, aj stôl bol rezervovaný a nakoniec mal aj jej číslo, takže v prípade meškania mohol zavolať. Ona jemu však nie a musela čakať ďalej, ak sa chcela dozvedieť, kto je tajomný muž. A to veru chcela. Všimla si, že k nej prichádza čašník. Ďalšie víno nechce, už ich mala dosť, pomyslela si. Čašník sa pristavil k nej, ale prekvapujúce bolo, že sa jej nepýtal na víno. Oznámil jej, že volal istý pán, ktorý jej odkazuje, že sa ospravedlňuje, ale na stretnutie nedorazí. A vraj vonku na ňu čaká taxík a ten ju odvezie na miesto určenia. „Odvezie kam?“, premýšľala Alica. Na to už však odpoveď nedostala. Zaplatila účet a nahnevaná vybehla von. Zostala zaskočená, ale taxík naozaj čakal pred reštauráciou. Zrazu jej zazvonil mobil. „Ahoj Alica“, ozvalo sa. „Nastúp do auta, už ťa čakám“, a zložil. (pokračovanie nabudúce)