Polnočná návšteva VIII.

Alici už od zúrivosti vrelo v hlave. "Čo si do kelu o sebe myslí? Nechá ma tam čakať vyše pol hodiny a teraz mi prikáže ísť za ním? Ani náhodou."

Lákalo ju síce spoznať ho. Neskutočne ju priťahoval ten tajomný neznámy, ale nebola taká hlúpa, aby nastúpila do auta, ktoré ju odvezie bohvie kam. Chvíľu postávala na chodníku pred reštauráciou a uvažovala, čo ďalej. K nemu ísť nemôže, ani ho nepozná, nevie kto to je. V žiadnom prípade nenastúpi len tak do auta a nenechá sa odviezť za akýmsi cudzím chlapom. Toto vo zvyku nemala. Otočila sa na opätku a namierila si to naspäť k svojmu autu. Síce ešte pár minút uvažovala, či to pre dnes neukončí a neodhodlá sa predsa len ísť do neznáma, nakoniec zvíťazilo jej racionálne ja a rozhodla sa, že pre dnešný týždeň už bolo absurdít dosť. Vrátila sa nakoniec domov a vyčerpaná a predovšetkým zaskočená z celej situácie si ľahla na posteľ. Hlavou jej vírili myšlienky na dnešný veľmi netradičný večer a aj na "pána neznámeho", okolo ktorého sa točili všetky jej tajné túžby. Nepoznala síce toho muža, netušila síce, koľko má rokov, či je starší, alebo dokonca mladší od nej. Nevedela o ňom vôbec nič. Cítila sa však rozpoltene, lebo rozhodne nemala záujem o obyčajný flirt a o vodenie za nos z jeho strany tiež nie...

Ráno ju prebudili slnečné lúče dopadajúce na jej viečka. V polospánku absolvovala všetky ranné rituály a išla do práce. Čím ďalej, tým viac si začínala myslieť, že toto všetko spískal jej šéf. Určite to bol on, ako inak. Do práce prišla medzi prvými. Keďže bola jeho asistentka, veľmi dobre vedela, kedy má šéf rôzne schôdzky a stretnutia. O 9:00 hodine mala byť v zasadačke porada, na ktorú mala mať preňho prichystanú prezentáciu. Strategicky vymýšľala plán, ako ho odhaliť. Po porade navedie rozhovor na túto tému a uvidí, či bude z jeho strany nejaká podozrivá reakcia. Uprostred jej uvažovania o pláne odhalenia vinníka vošiel do kancelárie jej šéf. Pozdravil ju, ale s neprítomným pohľadom ďalej sústredene pozeral do telefónu. "Nepravdepodobné", pomyslela si Alica. Toto nie je „pán neznámy“. Jej šéf by nikdy v živote nepísal také veci, aké si písala s „neznámym“. A hlavne z jeho strany nikdy nespozorovala ani malý náznak záujmu o jej osobu. A možno sa mýli a šéfkovým plánom je práve to, byť čo najviac nenápadný a nevzbudiť žiadne podozrenie. Nevedela, kto sa môže skrývať za tajomním nickom, ale nikto iný z jej okolia jej v tú chvíľu nenapadol. No čo, skúsi nadhodiť tému a uvidí. Nemá čo stratiť.

Po porade sa ho išla opýtať, či nechce ešte kávu. To bola však len zámienka k rozhovoru. Už pomaly odchádzala z jeho kancelárie a v tom sa ozval. „Alica...“ V očiach sa jej zablysklo. No a teraz to zo seba vyklopí a prizná sa. „Alica, prosím ťa, dal by som si niečo pod zub. Neskočila by si po niečo?“ Alica v duchu prevrátila očami a kývla hlavou na súhlas. „A ešte mi rezervuj na zajtra tú letenku, musím urgentne odcestovať.“ Hneď ako dopovedal slovo letenka, tak jej bliklo v hlave. Samozrejme, však ona sama mu rezervuje letenky a podobné veci. Má k tomu prístup. Namierila si to k počítaču a prezerala si web leteckej spoločnosti. Súrne potrebovala nájsť príchod včerajšieho lietadla na letisko. Ak ho bude vedieť, môže to porovnať s časom jej stretnutia. Síce sa na ňom neukázal, ale keď chcel, aby išla k nemu, musel byť samozrejme zastihnuteľný. Preklikávala, až zrazu jej to udrelo do očí. Čas príchodu na letisko bol 23:00. S „pánom neznámym“ boli dohodnutí na ôsmu večer, a zavolal jej približne o 20:35. "Nie, to nemôže byť on.“ „To nie je on.", vydýchla si. "Ale keď to nie je on, tak kto potom?" Teraz to mohol byť skutočne ktokoľvek.

Prebrala sa zo zamyslenia. Nemá čas tejto myšlienke venovať celý deň. Musí skočiť do obchodu,
a potom má ešte kopu práce, ktorú nutne potrebuje dokončiť. Šéf je hneď vedľa, isto bude chcieť kopu ďalších vecí. Celý zvyšok dňa už len pracovala, kopírovala dokumenty a podklady, posielala, skenovala,... Potrebovala zopnúť papiere zo spinkovačom, avšak nevedela ho nikde nájsť. Prehľadala všetky šuplíky, až sa dostala k tomu poslednému. Pri prehľadávaní šuplíka však narazila na niečo celkom iné, než hlúpy spinkovač. Boli tam kľúče. Kľúče, ktoré jej priniesla ešte včera sestra. Ona ich len hodila do šuplíka a viac si na ne nespomenula. Až teraz jej udreli do očí. Boli to kľúče od domu na dedine, ktorý vlastnila jej rodina. Avšak ráno sa Alica dozvedela, že ten dom niekto nakoniec kúpil. "Taká stará opustená polozrúcanina", vzdychla si v duchu. Neverila, že by niekto mohol mať záujem o taký polorozpadnutý dom. Obidve so sestrou mali naň pekné spomienky a bolo je to zároveň ľúto. Chcela si posledný krát prezrieť domček na dedinke, a akýmsi spôsobom sa rozlúčiť. "Presne toto teraz potrebujem", pomyslela si Alica. Preč od práce, papierov, čudáckeho mĺkveho šéfa, a hlavne od večne tajomného a utajeného „pána neznámeho“. Víkend bol už za dverami a Alica bola rozhodnutá, kde ho strávi.

Bol piatok poobede a Alica sa vybrala navštíviť opustený dom jej prarodičov...
(pokračovanie nabudúce)