Cesta do zajačikovej duše....

keď som ho stretla zastrihal ušami, požmolil nosom a pokýval fúzami. Vykukli mu krásne biele zuby a srdečný smiech. Smial sa všetkým mojim hlúpostiam, nemal potrebu ma opravovať. Učiť ma žiť, ba ani vychovávať moje detí ako to robil podaktorý vôl.
Miesto toho si ma privinul na najjemnejšiu kožušinku a nevedel sa odo mňa odtrhnúť. Muňkal dlhé hodiny, dni, mesiace. Vymuňkával iným nepočuteľnú a nepochopiteľnú serenádu lásky.

Voňavý, milý a pyšný na mňa. Všade sa so mnou chválil.
Preto mi bolo dobre, veľmi dobre. Nedala som mu jeho sen o spoločnej králikárni, mala som rýchlejšie nohy. Zranila som jeho dušu, ale viem, že výprava, ktorú som podnikla boli moje dva roky prázdnin, že hlboko v zajačej duši som našla poklad lásky, ktorá mi pomohla sa rýchlo zotaviť z ochorenia, lebo som bežala za ním na trávnatú lúku plnú kvetov a modrej oblohy.

Aj keď zvesil uši a už nimi nestrihal, ba na chvíľu aj prestal žuť ďatelinu a radostne skákať, bola to krásna výprava, krásna cesta do hlbín zajačikovej duše a budem za ňu vždy vďačná.

Tento blog, som napísala už dávnejšie a nie je to súťažná ppiiip.))