platonické lásky...

ničím nepoškvrnené.. čisté a krásne uchované v našich spomienkach. Mala som takého kolegu, krásny, vysoký o sedemnásť rokov mladší. Brala som ho ako kamaráta, ako brata, nikdy ma nenapadlo, že ja a on. Bol živnostník, potrebovali sme spolupracovať, robila som mu papiere, veľa kontaktu, neprišlo mi nijako divné, keď potreboval niečo prebrať.

Moja sestra to videla. "Zbaľ ho, " vravievala mi.
" Mne to necinká", smiala som sa jej.
" Kúpim Ti zvončeky ako má bača, nech Ti poriadne cinkne!", smiala sa ona.
Nevenovala som tomu pozornosť, cítila som sa v jeho spoločnosti dobre, pomáhali sme si v práci a tam to pre mňa končilo. Doma ma čakali dve deti a oni boli môj svet, manžel ten ma veru nečakával.

Ale potom som mala sviatok. Dvere na kancelárii sa otvorili a najprv vošla kvetina a až potom on. Šéf sa smial. "Čo si vykradol kvetinárstvo? "

Samozrejme, že mne ani nedocvaklo, že je pre mňa, až keď mi ju s úsmevom podával a spolu s ňou sošku černosskej matky s bábätkom na chrbáte. Od údivu som takmer zabudla v rozpakoch zavrieť ústa.

A moja sestra zas ako taký rarach: " ja som Ti to vravela, ja som Ti to vravela."

Dni šli ďalej a prišli Vianoce. Vopred mi oznámil,že má pre mňa nejakú vianočnú odmenu, že mi ju donesie. Prišiel večer pred Štedrým dňom. Zazvonil. " Prosím Ťa, zbehni dolu, veľmi sa ponáhľam."

Našuchla som si papučky a vyletela pred vchod len tak vo svetríku. Podal mi obálku, ktorú som očakávala a myslela som, že tým to končí. Začala som drmoliť niečo o Vianociach, nech ich má krásne a on vtom : " počkaj,ešte niečo pre Teba mám."
Podal mi krabičku zabalenú v sviatočnom papieri a ja som opäť ani nedýchala od prekvapenia, váhajúc, či to vôbec prijať.

Doma som to rozbalila - celá nedočkavá, predsa len darčeky som nedostávala tak často.
Dodnes si pamätám aj po toľkých rokoch svetrík v parížskej modrej, ktorý som mala na sebe a pred ním v mojich rukách červenú krabičku s parfémom s názvom amore mio.

Vtedy mi prvýkrát docvaklo, že sestra sa asi nemýli.
Vianoce prehrmeli, čas letel.

Prišlo leto. Jedného krásneho dňa potreboval živnostenský list. Tak som si kvokla k regálu a s úsmevom ešte kvočiac, som mu ho podávala. "Nech sa páči, " vravím.
" Takúto ženu by som, potreboval."
Keďže som netušila, čo bude nasledovať, ešte stále som sa smiala: "kto hľadá, nájde."
" Ja by som si Ťa zobral aj hneď, keby si nemala toľko záväzkov. "
To už som spozornela, postavila som sa a chcela to nejako uhrať do autu, tak vravím: "snáď rokov, nie? "
No to som mala čo povedať!!!
Celá kancelária už stála v pozore s nastráženými ušami a ja som div nelapala po dychu. A vtedy to prišlo. " Nie rokov, záväzkov, tých by som sa bál," predniesol smrteľne vážne.

Celú situáciu zachránil duchaplne môj šéf, ktorý mi položil ruku okolo pliec a povedal: "Ju mi nechaj, ona je moja."

V ten deň a ešte aj niekoľko dní potom sa dal vzduch krájať, keď sa nám stretli oči.

Dnes je z toho nádherná spomienka.