plačem

dolu tvárou mi tečú slzy, slzy šťastia, slzy radosti. Dusím sa a neviem ich zastaviť a pritom som nesmierne šťastná a vďačná.
Nemám na ne ani najmenší dôvod.

Teším sa, až ich všetkých o dva týždne uvidím vystískam. Keď som videla ako sa
tešia na udalosť, kde pozvali aj mňa, pridávajúc radostné príspevky,
uvedomila som si, že ak takáto akcia bude o dvadsať rokov, už tam s nimi nebudem. Vyhŕkli mi slzy a nevedela som ich zastaviť.
Vďačná Bohu za to dievčatko, čo ma uviedlo tam, kde väčšina matiek môže nazrieť len na fotografie aj to len na niektoré.
Za tú mladú ženu, ktorá ma tam doviedla ako svoju kamarátku a oni ma prijali.

Vďačná a šťastná, že je taká ako je, že mi v posledných bláznivých rokoch môjho života dáva kus druhej mladosti
so svojimi rovesníkmi aj s mojimi deťmi. Za to, že ma tam vsunula, kde iné matky s deťmi nie sú - do partie ich kamarátov
ako jedinú mamu, len ja so všetkými tými mladými ľuďmi, s ktorými sa cítim tak úžasne.
V duchu skáčem po strop, že ma Boh takto obdaril.

Viete mi povedať, kuva prečo smoklím?
Som normálna?