Von z postele,

smrdíš! Keď som sa presvedčila, že pach vydáva on, nemilosrdne som ho vystrkovala preč. Miesto aby odišiel, snažil sa prejsť ďalej od môjho háklivého nosa k nohám.
No to ma naštvalo ešte viac.
Čo mi chce naznačiť?
Žeby moje nohy voňali rovnako ako on?
Tak to teda nie, kamarát.
Strčila som ho dolu zo schodov svojej úžasnej poschodovej postele, prskal, ježil sa, ešte sa otočil a hodil po mne vyčítavý pohľad zelených očí.
To nemal robiť, urazil ma.
Zišla som k nemu, chytila ho pekne pod pažu a vyniesla von, nehľadiac na jeho zvíjanie sa, ani na to, že do mňa zatína pazúrky v snahe zostať v teple.

Mrcha malá nevďačná, tak ja som s ním ochotná zdieľať môj voňavý pelíšek a on si tam chce nanosiť svoje obľúbené rybacie parfémy? Tak to teda nie. Jeho vonkajšiu spálňu predsa nevoňavkujem podľa svojho, tak nech mi na mojom teritóriu neskúša presadiť to svoje.
Kto je tu vlastne pán?