Cudzie postele

Každý z času načas spí mimo svojho bežného miesta. Niekedy nespí, ale to je o inom.

Pred nejakým časom som jazdila často do Prahy. Dlho som tam nocovala u príbuzného, vždy sa našiel pre mňa matrac a deka. Až raz...
Mali doma dusno. Na poslednú chvíľu som dostala správu, že je veľmi nežiadúce, aby som prekročila prah bytu. No ale kongres bol zaplatený, poplatok nevratný a dokonca ma téma zaujímala, tuším to bol vtedy Antiageing.
Tak čo.
Zobrala som ubytovanie rovno na Florenci. Samozrejme, treba vidieť, inak človek nepochopí. Tak nejak si predstavujem schodište vo väzení. Pešo do podkrovia. Tvrdili mi, že fajčiť sa nesmie, v celom objekte.
Ten prevít, ktorý v izbičke býval predo mnou, to nebral na vedomie. Keď som sa vrátila zo sprchy, spravila všetky konzervačné rituály, obliekla hodvábne pyžamo a - akonáhle som položila hlavu na vankúš, vyskočila som ako obarená. Smrdel ako keby absolvoval dlhodobý pobyt v údiarni. Lacný tabak alebo iné rastliny razili a kontaminovali moju voňavú hlavu aj celé telo. Nedalo sa. Vôbec sa nedalo spať. Vystrčila som hlavu z podkrovného okna a pozorovala cvrkot na parkovisku autobusov. Celú noc.

Prekážajú mi cudzie pachy, viac, než vyležaný matrac.
Bola som ešte mnohokrát donútená hľadať nocľah v hlavnom meste, ale toto bol prvý mimo rodinné zázemie.

Človek sa aspon teší na návrat.