odpadkový čas

Neviem, ako tu kto trávi čas. Ani to nepotrebujem vedieť.
Viem, kedy sa prihlasujem ja.
Teraz, keď mám kávu po ťažkej práci.
Inokedy, keď nemám čo na práci, a nič sa mi nechce, len prehodiť pár slov. Iste, hned a zaraz, a tu naozaj stačí vstúpiť do miestnosti a nestíham odpovedať.
Alebo aj keď som smutná, a unavená zároveň, a je chladno a tma, že sa mi nechce ani so psom von. Psovi by to teda nevadilo).
Občas aj v práci keď je neplánovaná prestávka. Alebo aj plánovaná, ak nie je nálada na seriózne činnosti.

Vychádza mi z toho, že som tu vlastne len úchytkom, a možno aj preto som tu už tak dlho a nepotrebujem odchádzať do reality. Pretože v realite som, a sem prídem ako iní chodia pozerať z okna...
Vidím, čo sa deje, ale nepustím to do svojho sveta. Prijmem názor, ktorý mi dáva nový pohľad na svet, zoberiem si len čo ma obohatí. Akonáhle cítim manipuláciu, a strácam kontrolu nad rozhovorom, končím ho, zavriem okno.

Tak, a je po kafepauze, hrr na ne. Na bežné povinnosti.