Priateľské objatie

Vliekla som sa z práce. Už zas potme. Deptá ma, keď je tak skoro tma, že skoro denne vidím svetlo iba ráno. A tak som znechutene dívala pod nohy, máme dosť rozbité chodníky, takže na hviezdy a svetielka lietadiel sa nevyplatí pozerať, lebo by sa mi mohlo zaiskriť pred očami. Nie, žeby som rovno spadla, ale sem tam je v chodníku kandeláber.
Tak pozerám aspoň do niekoľkých rozsvietených okien. Mám rada starý dom s tromi, nevysoko posadenými trojdielnymi. Skoro v každom okne sedí mačka, ozajstná, živá, spokojná mačka a pár kvetináčov. Ale večer majú asi mazliacu hodinku, nie pozorovanie z okna. Na poschodí jednej vily sa mi čosi odrazí. Ľudia, sen. Oni tam majú nad manželskou posteľou zrkadlo. Obrovské zrkadlo na plafóne. Zlepšila sa mi nálada, myseľ mi ovládli myšlienky na to, čo sa tam odohráva. Určite to zlepšuje manželský život. A mnoho objatí, prepletené telá...
Ozaj,
dievčence, tvrdil vám už kamarát, že vás nemôže objať? Nie milenec, ale kamarát.
Mne sa ale vidí, že kamarát je ten, kto má ponúknuť pohladenie, slovné aj telesné, objatie, prijatie, kamarát je ten, kto vypočuje a objatím ubezpečí, že bude lepšie.
Kamarát môže písať, aj keď padá únavou, ak ho potrebujete.

Prišla som tmou do studenej izby, unavená prácou a beznádejou, a - kamarát mi oznámil, že teda on tu nie je pre mňa, a nič nebude. Nikdy. Lebo je lenivý, pohodlný, a už si zobral, čo potreboval.

A toto je moja cena útechy) Napísať blog)))