nenefitkaŠla som zo stretnutia s maklérkou po obhliadke nádejného bývania, slzy mi skákali do očí ako klokani. Darmo som si hovorila kúzelné slovíčka, ako napríklad : nemusím mať všetko, nájde sa iný byt, aj tak je to ďaleko k autobusu a iné podobné dôvody, prečo teda nemám byť smutná. Slzila som dlhú chvíľu /to je dva kilometre/ ako krokodýl, taký riadne veľký, a snažila sa pri tom vyzerať ako dáma. Vyzerala som, akoby mi niekto práve zomrel, a vzbudzovala súcit.
Prečo do kelu chcú za byt takú nehoráznu sumu? U maklérky mi to bolo jasné, makeup si nanáša špachtľou a zoškrabáva ho iste kefou, a každodenná omietka, to už niečo stojí. Tak nevadí, ...Ale houby nevadí, ozývalo sa moje lepšie, súdne ja. Mám právo, aby som sa cítila nedobre.

A tak som si zaspomínala na nos zaborený do mäkkej čiernej mikiny voňajúcej po aviváži oblečenej na zajačikovi menej modrom, než ten v reklame. Nemohla som sa opýtať, čo maminka používa, aby voňal ako lúka. Vyplakala som sa z nejakej tej nespravodlivosti sveta, nechala sa pohladiť po vlasoch. A svet bol hneď troška krajší. Na probléme sa nezmenilo nič, na to zajačikovia nie sú, ale aj tak mi bolo nejak lepšie na duši.

Dnes nie je nijaká mäkká matéria poruke, musím si zobrať tvrdú knihu a preniesť sa do dvetisíc rokov starého príbehu, nech si nemyslím, že starosti sú novodobý vynález.