Keď už som

sa tak rozháčkovala, moja neter sa chopila myšlienky, že malý potrebuje papučky. Najprv som sa zamyslela, že sa mi ani veľmi nechce, veď je doma na materskej, nech popichá troška, ale potom ma pritiahla vlna spomienky.
Opäť som bola malé dievčatko u mojej krstnej mamy, vidím ju pred sebou s ihlicami a bielou vlnou. Zakiaľ sme skákali cez okienko z izby do kuchyne, spať po schodoch do izby a šup dolu a tisíckrát dokola, ona štrikovala. Ten pohľad spoza ihlic ako vraví : "to bude tvoj", vidím aj teraz. Okuliare a široký úsmev.
Asi ich predsa len urobím.