záhrady..

Keď sa stretnú dvaja ľudia, stretnú sa dva svety viac alebo menej rozdielne, pretnú sa dve priamky
a zastanú v jednom bode, možno na pár chvíľ, možno na dlho.
Možno sa znovu rozbehnú po svojej trati a možno z nich budu rovnobežky.
Ale to nikdy nevieme vopred koľko búrok, koľko slnka, hmly a dažďov nás čaká.
Ani koľko odvahy bojovať s nepriazňou osudu, či ochoty premienať púšť v krásnu oázu.
Aj tá najkrajšia záhrada môže zarásť burinou a aj to najpustejšie miesto dokáže zakvitnúť.
Sú veci medzi nebom a zemou a iné sú zase v našej moci. Z niektorej záhrady by sme nikdy neodišli a niektorú necháme
navždy ležať ľadom. Inú len tak pár rokov úhorom, aby sme ju zveľadili, zlepšili pôdu a ona priniesla svoje ovocie.
Sú záhrady, kde narastie iba pýr .. a v iných zas rozkvitnú ruže, aj keď v blate a plúšti možno už ani neveríš a predsa ťa jedného dňa prekvapí.
Milujem svoju záhradu, ktorá po rokoch lopoty a driny, prináša ruže a dúfam, že budem s nimi kráčať v náručí až na olymp môjho žitia,
kde sa aj keď možno len na krátko, obzriem naposledy po svojej záhrade.