A keď

už sme pri tej mojej mame, často na ňu myslím, možno viac ako keď žila, aj keď som robila pre ňu, čo som mohla, aby sa v posledných rokoch života cítila šťastná a aby sa smiala. Keď si spomeniem ako som jej prvýkrát pustila Evelyn, nie že by to bol nejaký inteligentný humor, ale jej sa páčili grimasy, aké komička strúhala vo svojom prejave. Vlastne som životu vďačná za moju mamu, aj keď nebola vždy ideálna. Naučila ma viere, keď sme ako deti všeličo nemali. Naučila ma sporovlivosti a trpezlivosti, keď som niečo chcela a odpoveďou bolo, teraz nemožeme. Naučila ma zdolávať prekážky, keď som si veľakrát v živote musela pomôcť sama. Naučila ma vzdelávať sa, keď som videla, aká je jednoduchá. Naučila ma byť mojim deťom nielen matkou ale aj kamarátkou, keďže bola na nás prísna. Naučila ma odpúšťať, keďže ona sama to dosť nevedela.
Možno si to ani neuvedomovala, ako ma tvaruje. A ja musím povedať, že som vďačná a spomínam často na posledné roky spolu prežité aj na jej posledné chvíle života aj jej posledné slová, ktoré mi povedala.
Vždy ju budem ľúbiť, takú aká bola.