nikdy

som nedostávala kvety, aj keď ich veľmi milujem, tak nejak na mňa a kytice sa v mojom živote nedostalo. Sem tam si na mňa spomenul starší syn, keď ešte chodil domov týždeň čo týždeň. Občas s ním zavítala chryzantéma či kytička vlastnoručne natrhaných margarétok. Ale kvety od partnera, to mi prišlo ako sen. Exmanžel síce na povinné sviatky, nejakú črepníkovú kvetinu so slovami, že mi dlhšie vydrží, ale dostať kyticu kvetov to je iný level, a tak sny dostávať kvety som niekde hlboko vložila do krabičky snov. A vlastne som ich ani nečkala.
Tento rok sa však stalo niečo, na čo naozaj len tak ľahko nezabudnem. Sedím si kľudne v práci a pracujem, keď zvoní telefón.
Kuriér, že kde ma nájde. Keď som vyšla von z firmy, tak tam stál. V ruke obrovska kytica ruží a ruke taštička s darčekom. Od prekvapenia som vymektala :"Čo platím? "
ale v zápätí mi preblyslo hlavou:" veď si si nič neobjednávala" a pleskla som si v duchu po čele nad sebou samou.
"Nič", usmial sa, keď videl prekvapenie.
Zbytok dňa som pracovala v radostnej eufórii. Dlhé nádherné červené ruže a pocit šťastia.