" čau, ceckoš!"

smeješ sa a doberáš si ma aj očami. Samozrejme, že vieš, že na teba zagánim a ohradím sa. " Ja nie som žiadny ceckooš! " a našpúlim ústa akože sa hnevám. Táto naša malá hra však vo mne evokovala spomienku. Bola som mladé, tak pätnásť - šestnásťročné, dievča a šla som po ulici s mamou. Oproti nám kráčali dvaja vojaci základnej služby. Jeden sa po nás otočil a vraví druhému : " Aké pekné dievča."
A druhý na to iba sucho odvetil: " Má malé cecky."
Veľmi ma to vtedy zamrzelo, ale dalo mi to jedno, naučila som sa vystierať hruď.
Ako však roky išli, prišli deti aj kila naviac. Tak sa mi naozaj hruď rozvinula a z malých púpätok sa stali riadne rozvinuté pivónie.
ale s partnerom sa aj tak budem dohadovať, že sú to prsíčka alebo moje dudušky a nie som ceckoš ))