Zápisky z cesty

Málokto nikdy nešiel vlakom. Tak, že sedí v uzavretej kóji s cudzími ľuďmi.
Včera.

Pribudla som k slečne idúcej zo zahraničia, venovala sa svojmu mobilu, a ja historickému románu a pre istotu aj Kouzelné flétne v slúchatkách. Ale... ďalšiu zastávku pristúpil dlháň. Štíhly, s tvárou ako vystrúhanou z dreva, a svalmi, anatomická príručka by sa mala hanbiť. Bicepsy aj tricepsy neprimerané jeho celkovo asketickej postave. Nasúkal tú nádheru do trička s krátkym rukávom, aby sa mohli všetci pokochať. Na uši si nasadil obrovské oranžové slúchadlá a tiež sa venoval svojmu kamarátovi, telefónu. Slečne sa mierne zaleskol make-up, preložila nohu cez nohu, a možno aj úsmev mala zrazu spokojnejší.
Veď bol nádherný, slnečný deň.
Keď sme sa tak stihli okukať, zrazu vlak zastal. Mal zastaviť až o hodinu. Po krátkej neistote a nervóznom hlásení vlakvedúceho, že čas zdržania nie je známy, lebo sa stala nehoda. Okolo nebola nijaká cesta križujúca trať, ba ani chodníček. Po hodnej chvíli sa potvrdilo, že niekto sa nás pokúsil zastaviť, vlastným telom.
V našom kupé sa rozvinula družná debata, pomaly kongres.
Musím sa vzdať predstavy, že každý, kto hltá aminokyseliny a má svaly ako napumpované, je vymletý samožer. Slečna tiež napriek dojmu, že má v hlave iba módu a vizáž, prispela k vedeckej úrovni rozhovorov. Než sme sa pohli, už si so spolucestujúcim potykala, asi to stihli, kým som hľadala WC
Dve hodiny, než pozbierali pozostatky, sme dospeli k vyhláseniu pre všetkých, ktorí majú na pláne použiť trať železnice na odchod zo sveta. Nerobte to. A keď, tak v noci, pod nákladný...