Medenák

Zo zimnej špiny na ceste zasvietilo čosi. Zohla som sa, a - minca. Dáka exotická, veľkosti 5-centovej. Zaručene z krajiny mimo EÚ, teším sa, že vyhľadám, odkiaľ je. Aby som nevkročila do jazdnej dráhy, dala som si zázrak do vrecka na ďalšie skúmanie doma. Celou cestou som uvažovala, kde sa tam vlastne nabrala, kto ju stratil. Máme dovezených robotníkov z Mexika, žeby nejaký vytrúsil drobné? Aj tak je divné, že práve v odľahlej uličke. Na frekventovanej by ju ale iste dávno niekto zdvihol...

Prišla som a nadšená pátram vo vrecku. Nič. Vyložila som všetky poklady, kupóny, žetóny, žuvačky, cukríky, obyčajné mince... nič.

Čo vám poviem, celý ďalší týždeň som chodila s pohľadom priklincovaným na svoju dennú trasu, či ju nájdem druhýkrát. No horkýže. Nič.

Nechápem len jedno. Ako môžem chcieť niečo tak nepatrnej hodnoty, prečo na to myslím. Na zvláštny medený peniažtek.

A postupne som si ďalšie dni pridávala na tej ceste spomienky na mužov môjho života. Niekto, kto by sa zdal nepatrný ako niklák, zaujal moje myšlienky na dlhý čas, iný, zdanlivo "zlatý chlapec" je zabudnutý ako všedný deň. Straty, občas zavinené mojou hlúposťou, alebo častejšie obojstrannou hlúposťou, nedocenením, neopatnosťou, neuvedomením si, čo pre mňa znamená... a najhoršie straty, zavinené klamstvom.
Človek rád klame sám seba.
Že medenák nemá cenu.