Vtáky v tŕní

Dnes mi je divné, ako som vtedy čítala - z nuly na sto za hodinu, celý román jedným dychom a výdych až na šesťsto tridsiatej ôsmej strane. Sú dlhé zimné večery, a vtákov už čítať nechcem. Ani počítať. (A že ich je bezpočet, čo by sa nechali.)

Vtedy mi ten príbeh prišiel výnimočný. Teraz viem, že je bežný. Počúvam nielen ušami, a vnímam nielen očami, čitam na sietnicu duše a - je tu materiálu aj na celú knižnicu.

Ale len tí šťastnejší vtáci ufrnknú z tŕnia...

Šťastný let