Kučierky

Cele detstvo, odkedy si len spomínam, som túžila mať vlasy ako princezná.


Dlhé, padajúce v roličkách do pol chrbta.


Vytrvalo som obviňovala rodičov, že mi také nedali do vienka.


A ešte tá farba!


Medená, ako drôt z káblov, ktoré sme s bráchami pitvali kvôli bužírke.




Na strednej nás jedna pani profesorka oboznamovala s dejinami umenia a Tizian bol ten, ktorý mi vrátil radosť z mojich vlasov. Keďže rodičia mi na výživu prispievali finančne, mohla som chodiť už pred maturitou do kaderníctva za Dunaj. Kupovať si elegantné kúsky oblečenia, moderné materiály a ušiť si modely. Mať kvalitné topánky.




Samozrejme, po svadbe akoby uťal. Všetko som obetovala drahému a dieťaťu. Upozadila som svoju ješitnosť, nechala si na hlave účes a la ošťaná slama, premena na puťku uprednostňujúcu rodinu pred svojím egom bola dokonalá. Nevšimla som si, že to, čo na mne kedysi obdivoval, je preč. Samozrejmé sebavedomie, suverenita, spokojnosť, sebestačnosť. Žienka domáca, závislá, s extrémne zúženým obzorom, z kníh najčastejšie čítajúca Recepty a Naše dieťa, žena, ktorá vie, ktorý tovar je v pomere cena - kvalita pre domácnosť najvýhodnejší - gazdinka ako lusk, ale koho taká zaujíma? Mala by vlastného. Omyl. Aj vlastný je len ten istý ako pred svadbou. Taký, čo sa mu páči originál. Nie puťka ako naklonovaná nosnica z desaťtisícovej haly sliepok.




Včera som obdivovala kučierky. Vlastné, krásne prstence. Zvláštna farba, nádherné tajomno pod nimi. Majster štetca by mal radosť. Aj ja mám.




A keď mám pred sebou zadoček s chĺpkami, ktoré sú samá zákruta, provokuje ma to skúmať, či sa dajú vystrieť....




Čo provokuje vás?