Sme ešte ženy alebo ich torzo?

Vždy som chcela byť iba takou obyčajnou ženou. Milou, usmievavou, milujúcou a voňajúcou po kvetoch a čerstvo upečených koláčoch vo svojej kuchyni. Chcela. Takou obyčajnou s nálepkou „5pé“, čo by v preklade mohlo znamenať aj vernou, neemancipovanou, tou, ktorá má v byte furt upratané, v kuchyni furt navarené, na ulici je iba za dámu a v posteli za tú, pri ktorej muž ani len nepomysli na inú.

Chcela, ale akosi mi to nevyšlo. Minimálne s tým uprataním a navarením zaostávam. A ani po koláčoch nevoniam a ani sa furt neusmievam ... a ani v tej posteli sa mi akosi nedarí ... a v tejto chvíli si už ani len spomenúť neviem, že čo to vlastne tých „5 pé“ malo znamenať.

Nehľadám teraz príčiny, že prečo mi to nevyšlo, iba rozmýšľam, či existuje ešte vôbec taká typická „žena snov“, lebo to, čo stretávam ja, sa na takú ani len zďaleka nepodobá.

Čoraz viac sa svojimi vlastnosťami podobáme na mužov. Stratili sme svoju ženskosť, sme preemancipované, ambiciózne, rázne, nekompromisné, vulgárne, promiskuitné, necitlivé a v sexe zbytočne iniciatívne a konzumné.

Asi. Či nie? Neviem.