Časový posun

Často čítam, aké sklamanie spôsobujú stretnutia.
Ak si s niekým dlho a príjemne píšeme, kreslíme si obraz . V prípade, že nevidíme fotky či nepozeráme na kameru, kresíme si obraz jeho duše. Podvedome spájame jeho/jej podobu s niekým, koho sme už kedysi stretli, prípadne nám splýva do archetypu muža/ženy.

Ak si s niekým chatujem, viem, že reakcia je spontánna, že pol hodinky nekoriguje odpoveď, že hodinku neopravuje pravopisné chyby, že starostlivo netká sieť, do ktorej chce manipuláciami uloviť. Jednoducho viem, že ak nie je práve profesionálny lapač duší, tak z neho/nej hovorí to, čím skutočne je.
Ovšem, odpísať na mail - keď je priestor a čas - prispôsobiť odpoveď konkrétnej požiadavke, ktorá vyplýva buď z profilu alebo z predchádzajúcej korešpondencie, nie je problém. Problém je rozlúštiť, s kým si to vlastne píšeme.

Pri osobnom , živom stretnutí príde ku konfrontácii toho, čo my si maľujeme a toho, čo nám chcel on/ona podsunúť o sebe.

Moja duša musí byť prekrásna, keď fotografia pred časom šokovala jedného muža tak, že celkom zmizol... dúfam, že nezinfarktoval. Pretože priepastný rozdiel ho mohol celkom omráčiť.

A to ešte neriskoval stretnutie naživo)))