Stratená v živote

Čítam knihy, ktoré boli napísané skôr, než mal každý svoj telefón. Dej je iný, ako by bol dnes. By sa čo popisovalo? Ako by sa nafilmoval dej, kedy ľudia sedia a nekonečne telefonujú, riešia ťukaním do telefónu, najakčnejší hrdina sa rozčúli a prechádza sa pri telefonovaní...
Myslím, že o dnešnej dobe bude veľmi namáhavé napísať.

Je zaujímavé, pozerať na ľudí v kaviarni.
Staršie dámy sa rozprávajú, smejú spolu, tešia sa z toho, že sa stretli, majú si čo povedať, od ich stolov prekypuje dobrá atmosféra, srší pohoda.
Mladí, vystajlovaní, všetci ako keby sa práve vrátili z fotenia pre módny časopis, sedia unavene, komunikácia pozostáva z jednoslabičných zvukov a každý má v ruke svoj telefón /aj by to mohli premenovať, lebo na telefonovanie sa to zas tak veľmi nepoužíva/ a druhou rukou sa kŕmia alebo dvíhajú k ústam kávu.
Môj telefón aj so svojimi mnohými funkciami cez víkend má nútenú odstávku, zavieram ho do šuplíka na komode medzi podobné nepotrebné veci. Nepovažujem to za plnohodnotnú náhradu života. Ale za nutnosť, niečo, bez čoho sa nedá pracovať.

A rozmýšľam, ako to, že pred štyridsiatimi rokmi sme vôbec sa mohli stretnúť, aj keď sme nemali nikto mobil /vojaci mali vysielačky)))/, stretávali sme sa so známymi, navštevovali sa, chodili na dovolenky, komunikovali osobne.

Ozaj, načo mi je mať neobmedzene fotiek keď na ne nikto nie je zvedavý, každý má svojich milión... a kto má čas si zaspomínať?

Čakám, kedy sa vymyslí mobilná aplikácia na uspokojivý sex.