kráčam

Idem si taká zamyslená za povinnosťami, vykračujem po tom našom ospalom mestečku a zrazu zaregistrujem, že z okoloidúcich áut sa hlavy vodičov, ba aj vodičiek otáčajú mojím smerom. Rozhliadam sa - a nikde nikoho. V obavách spustím zrak smerom ku kolenám, či som si nezabudla obliecť sukňu a - je tam.
Sukničku si môžem ľahko zabudnúť.
Sukňa je totiž v zime skvelé maskovanie všetkých tých protichladových opatrení v podobe termoprádla, bombarďákov, elasťákov, legín, a iných antierotických kusov odevu.
V lete je tá istá sukňa zas zaručene vetrateľnejšia než nohavice, stačí jemný vetrík a klimatizácia je zaistená)))
Nech žijú sukne.:-)

Začínam mať trému, keď si predstavím, kto všetko číta blogy.
Je podarené stretnúť sa s ozvenou vlastných myšlienok. Často až šokujúce.

Pozrela som do zrkadla - a nič zvláštneho na mne nebolo. Potom už ostáva len veriť, že všetci videli tých anjelov strážnych, ktorí sa nado mnou vznášajú. Alebo mi z očí trčalo niečo ? Niekto?
Neviem, ale muselo to byť neprehliadnuteľné.

Akurát ja sama nevidím svoj trám v oku...