Štafeta

Krpaňátko mi skáče na klávesnicu, chce sa mazliť, vytrvalo si začína, ohryzkáva mi ruky, olizuje prsty, a keď ju odstrčím, pootiera sa ňufáčikom o ruku, ktorá ju odsunula, Nenechá sa upokojiť, tak, ako myšlienky, ktoré mi víria v hlave.
Dostala som mnoho nádherných listov, veľa povzbudzujúcich slov, milých viet, kúsky srdca cez web. Zaplavila ma imaginárna neha, nehmotné sa v mojom úsmeve stávalo súčasťou reálneho sveta. Keby existovalo niečo ako je orgánová banka, tak mne ste už vymenili celú dušu , roztrhanú na framforčeky, darovanými súčiastkami. Som zlepencom rôznych osudov.

Ďakujem.

Ak vo vesmíre je toľko citu, človek by sa nemal báť života. Chcem sa podeliť o ten najkrajší slovný prejav, o niečo, čo je ozajstné, nádherné, čisté...
"
Chtěl bych Ti pomoct... Chtěl bych, abys nemusela být sama... Abys nemusela nic řešit sama...

Mráz určitě přestane... Venku i uvnitř... chtěl bych Tě co nejvíc
zahřát, ale nejsem si jist, jestli to vůbec dokážu... Jestli v sobě
dokážu najít dost tepla, abych dokázal aspoň z části vyhnat chlad ze Tvé
nádherné duše...
"
tak neopakovateľné, že to chcem odovzdať ako štafetu, nech to pohladí každú dušu v tiesni.