Zlaté časy

Bedákam od tretej rannej. Zobudila som a bolo mi hneď jasné, že túto noc konečná.
Prebrala ma túžba, deficit objatí? Hmatanie po prázdnote v srdci či posteli? Kamarátka tam dole, ktorá vyhladla? Duša, ktorá piští po súznení? Kocúr, brúsiaci si pazúrky o moju ruku? Dážď padajúci mi do postele? Hulákanie napitých, ktorí sa lúčia pred krčmou?

Ale kde, nič tak príjemného.

Zo sna ma prebralo spravodlivé rozhorčenie.
Selektujem správy, a tak si prečítam len čo potrebujem vedieť, nikdy nepozriem en bloc v telke, nepotrebujem kŕmiť uši a zrak zvesťami o tom, že v susednom kraji sliepka zniesla kockaté vajce.
No a zrazu, po titulku - veľký nápis: pre čítanie obsahu zaplaťťe!
Platím si pripojenie k sieti, platím si elektrinu, zaplatila som si aj počítač, a teraz, ak sa chcem pozrieť, tak nech si zaplatím.
Niečo zhnitého je v štáte dánskom. Keby len tam, aj k nám tá choroba prišla. Mala som pocit, akoby mi v obchode nablokovali rohlík, potom múku, z ktorej ho upiekli, ešte energiu, dopravu a daň za blbosť, že jem rohlíky...

Navyše posledný titulok pred infarktom: Vláda rokuje o dôchodkovej reforme.

Potom má človek myslieť na sex....