Páry

Niekto si predstavuje človeka k sebe do páru ako ponožku. Taká istá, len pravá, ak som ľavá... Aby to bolo od pohľadu jasné, že patria k sebe.
Život nás ale nepáruje ako fusky.
Kedysi mi tetka z príbuzenstva hovorila, že by ku mne pasoval čiernovlasý, urastený typ. Ibaže, tak vyzeral aj jeden bratranec, aj druhý, tak som to považovala za neprijateľné. Zato sa mi páčil blonďatý sused, ale on odmietol hrať hru na niečo iné, ako kamarátenie pri gitare a táboráku.
Bola som dosť tvrdohlavá a stále som si myslela, že viem najlepšie, čo je pre mňa vhodné. Až ... až kým som sa s takým, o ktorého som bojovala, rozviedla, lebo na život to teda nebolo.
Kým som bola mladá, skôr som cítila len fyzické priťahovanie a niečo ako charakter neprišiel na program dňa, uzná každý, že milovanie je zaujímavejšie ako pozorovanie správania sa v živote.

Hodnotový rebríček sa mení.
Som vo veku, kedy ma nevzruší ani pekne anatomicky tvarovaný penis, fotkou ktorého sa stále niektorí snažia zaujať. No hej, kedysi... ale dnes ? Čo je cudzie, na to neslintám.

Viem, že fotky sa upravia tak, ako do dovolenkového katalógu, tam tiež nie je napísané, že hotel bol v takomto stave pred tridsiatimi rokmi a davy turistov mu už ubrali všetko kúzlo.
Asi aj tomu peknému údu uberajú na pôvabe davy, ktoré ho vypozerali...