Zvierací inštinkt

Keď som rástla, mali sme zvietatá prísne podľa užitočnosti, čiže prevažne k sežrání, králici boli aj na kožky, ktoré sa odovzdávali ako aj teraz, tomu pánovi, čo do tlampača púšťa "koooožkyyyy, peeeerieeee", a najnovšie aj "staaarýýý nááábytoook, ooobrazyyyy" alebo "staré motory"....

Ako deti rástli, museli sme mať to, čo spolužiaci. Škrečkov, morské prasiatko, králička len tak na parádu /to by naša stará mama nepochopila!/ a samozrejme, psa, a mačky. Unikla som hadom, pavúkom a jedovatým žabám, to by som nedala.

Teraz stretnem sem tam nejakého slepúcha v záhrade a ježkovia chodia na kočičí granule akoby tam boli pre nich. Jašteričky sa odsťahovali tam, kde ich neohrozujú nenažrané mačky. Nejaká mnohobodkovaná háveď ma uhryzne, tie sú útočné, kdežto zvláštne farebný pavúčik skôr utečie, našťastie.
Ale som tu rada, je s tými mnohonožcami veselo.

A tak mám dlhú dobu svoje skalné micinky, ktoré sa držia pri dome, a spomienku na kvantum kocúrov, ktorí šli vlastnou cestou po tom, ako boli pánmi dvora aj môjho srdca. Kocúrovi je jedno, že mi chýba, že dlho vyvolávam jeho meno, aby sa vrátil. No proste chlap v kožuchu.
Tak som sa postupne vyrovnávala s poslednou stratou a zaťala sa, nikdy už nový mazlík, nikdy žiadna strata, zabilo by ma to. Ibaže...

Prišla som z práce navečer, a počujem úpenlivé mniaukanie. Bolo mi to divné, veď nasypem vždy granule, keď odchádzam, aby nijak netrpeli. Spravila som inventúru mačiek, čo sa robí vyklopením konzervy a následným spočítaním hláv . Všetky, nechýba mi žiadna. Mravčanie neustávalo, ba sa zintenzívňovalo, tak som s vypravila za zvukom. V tmavej šopke na hromádke dreva sedela ona, malá, trojfarebná a ani sa nepohla, keď som ju šla vziať. Omylom bolo akurát, že ju domáce privítajú. Ledva stihla odjesť detskú porciu, vyhnali ju.
Hovorí sa, že ak dáte mačke raz nažrať, vráti sa. Táto sa asi bála, ale napriek tomu nešla o dom ďalej. Ráno koncertovala skoro na tom istom mieste, ako večer. Práca volala silnejším hlasom, tak som nemala čas zjednávať nádvornú disciplínu a spraviť im prednášku o znášanlivosti a pragmaticky zahláslť "máte všetkého dosť, mršky" - no proste, chytila som malú za kožuštek, a zavrela som ju vo svojej izbe. Vybavenie tam bolo po tom nevďačníkovi, dostala čerstvú vodu a bejby granule a večer, keď som prišla unavená, už som nebola paňou vo svojom...Tvárila sa, že je tu odjakživa, a ja som sa pritúlala z neznáma.

Nebolo to jednoduché, potrebovala veterinárku. Tá ale skonštatovala: "ako si to zviera vie nájsť, kto sa postará".

Vo mne je pramálo zvieracieho inštinktu... na moju škodu.