Cyklovýlet

Po viac než roku som si dala opraviť bicykle, lebo na toto som ľavá ako turecká šabľa a rozhodla sa ísť pozrieť našu tekutú hranicu.
Vôbec som to neplánovala, ale keď už nám Cyril s Metodom zavreli obchody, iný rozumný pohyb bolo ťažko vymyslieť.
Na ceste lesom boli značky. Asi sa tam niekto pretekal.
Pri nápise 1,3 km - rozboleli kolená, všade okolo žihľava 1,8 km - bolia ramená, stále žihľava 2,5 km - tŕpnu ruky, nespadnúť do žihľavy 2,8 km - odiera sa mi malinká, to ju musím dusiť aj cestou domov?
3,5 km - zadok je zaručene samá modrina, nie je sa kde otočiť
5,0 km - vytúžený cieľ, lávka cez Moravu. Krásne dielo. Celé telo sa teší, že som zosadla, nech sa kochám.
Cesta späť
4,5 km - bože, ešte je domov ďaleko? Ruky bolia, akoby som tlačila do pedálov zápästím 3,2 km - ešte jeden hrbol, tak bude rozbitá ako po divokom sexe 2,5 km - koprivy, hurá, to už nemôže byť ďiaľka 1,8 km - nič tu nejazdí, keby hej, tak zosadnem a idem stopom 1,0 km - potáca sa bicykel alebo je krivý asfalt?
100 metrov Bože, ja snáď zosadnem a dôjdem pešo 50 metrov - zdvíham zadok, telo držím na rukách a nohách 20 metrov - tuším to predo mnou posúvajú, auuuu

Chcela som byť poetická, ako z žihľavy je po pár metroch kopřiva, z ľubovníka bodkovaného odrazu třezalka tečkovaná a podobné ...
"Paní, když už jste se sem tahala takový kus, pojďte se podívať na vykopávky" mi hovoril milý pán pri tej lavke. "Vždyť je to jenom kilometr".

By som dostala zadnicu do invalidity aj s priľahlými teritóriami, ale akože, cudzí muž to nemusí vedieť, tak som sa vyhovorila, že nemám so sebou doklady...
Takto si ja šlapem po šťastí...a potom, že pohyb je zdravý!