Quid pro quo

Stále hľadám niekoho, o koho sa budem môcť s láskou starať a rozmaznávať ho, ale on to nebude brať ako samozrejmosť a bude mi to dávať najavo.
Muža, ktorý bude zbožňovať moje spontánne a zároveň strelené nápady, prinajhoršom ich bude aspoň tolerovať. Nebude mu vadiť tancovať so mnou po tme na kopci len pod hviezdami bez akejkoľvek hudby. Bežať v daždi aj po náročnom dni dať si pusu na prvého mája pod rozkvitnutou čerešňou.
Bude si odkladať moje listy a dopisy. Hrdo si vystavovať vlastnoručne vyrobené diplomy a medaily odo mňa. Tešiť sa a využívať kupóny, ktoré tiež rada vymýšľam a vyrábam na všakovaké príležitosti. Nebude sa mu zdať zbytočné kúpiť mi kyticu alebo ešte lepšie - nazbierať ju z lúčnych kvetov.
Ocení moje vtipné a originálne darčeky a tiež mi také bude občas darúvať. Človeka, ktorému sa nebude leniť mi niečo navariť či pomôcť s domácnosťou.
Takého, ktorý mi bude rád hovoriť, že mi to v tých šatách pristane a bude mi dávať najavo, že som preňho výnimočná. A neprestane ho tešiť dotýkať sa môjho tela aj po dlhých hodinách, dňoch, týždňoch, rokoch...
Môže to znieť ako utópia. Ale ja si za svojím stojím. Pretože som to už zažila na vlastnej koži. A viem, že sa to dá! Som žena, ktorá má veľa čo ponúknuť, ale za to na oplátku veľa vyžaduje.

Myslíte si, že je niečo také trvalo udržateľné?