Paralyzovaná..

Keď sme sa sem prisťahovali s malými deťmi, takmer vsetci v dome sme sa poznali. Mali sme rovnako staré deti. Stretávali sme sa v škôlke, v škole, v autobuse. Poznali sme sa osobne, aj len z videnia. Zvyčajne aj tí z videnia sme sa zdravili a zdravíme dodnes. Bola krásna, vysoká usmiata. Žena, ktorú aj keď nepoznáš osobne, neprehliadneš. Pamätám si jej hlas, farbu vlasov, večný úsmev na perach, ba dokonca odtieň rúžu na nich, dve deti, krátka sukňa a v lete žabky na nohách. .. No a ešte tú zelenú saténovo hodvábnu blúzku, tá sa mi veľmi páčila, azda pretože mama mala v tom istom krásnom odtieni podobnú. Bola z tých, s ktorými sa ani nerozprávate, ale pri pozdrave sa na seba usmejete. Pred dvomi dňami sa mi zjavila na fb správa, ktorú uverejnil jej manžel, že mala zástavu srdca a je v kóme a včera už viselo parte. Dva dni a život sa ti otočí medzi prstami, mladá žena s kopou energie a chuťou žiť a na nástenke posledná správa k akcii poriadnej na námestí. Vidime sa v sobotu.... Od toho okamihu som tak nejak paralyzovaná z pominuteľnosti života uprostred síl.