Sluníčko ... netečné

Kamarátka konštatovala, že muž nemusí byť vždy chlap. Niekedy je to fňukna, niekedy vydierač. Citový, samozrejme, veď o to tu hráme.

To bolo tak, že dlhé písanie sa doladilo na rovnakú úroveň a tak po dlhom čase súhlasila so stretnutím. Ako to už býva, reči môžu byť krásne, a Cyrano už menej. Ale dobre vychovaná dáma si nekazí deň tým, aby ho poslala bez kávy naspäť, veď nebýva v susednom dome, ani v susednom okrese, ba ani ten jeho kraj nie je najbližšie. Iskra nepreskočila, a len na rozhovor je zbytočné pozývať znova. No a v tom momente nastali problémy. Pán ju sleduje, ba až kontroluje, bombarduje poznámkami, ktoré sú až urážlivé, a keď ona stále zachováva mierny a láskavý tón kamarátky, tak stupňuje nátlak.
Až tak, že sa mi zdôverila. Dotyčný naznačuje, že chce niečo spraviť. Nebodaj napísať blog. Chudák, to nevie, čo ho čaká))))

Mne tiež nezapaľuje. Pravdepodobne mi stojí na vedení niektorý z mojich ťažkých rokov. Sobotné ráno mi zvonil telefón. To nebýva, a keby aj, telefóny na víkend majú domáce väzenie a trávia oddych v šuplíku na komode. Náhodou som ale bola blízko a zvedavosť mi nedala. Kolega, sme sa nevideli tak osem rokov. Zoznámili sme sa na nejakom školení a iskrenie bolo také, že by sa roztavilo aj vedenie vysokého napätia. Diaľka to vcelku bezbolestne ukončila a občas sme si dali o sebe vedieť.
Proste, šiel okolo. Mal to po ceste, ale mohol si vybrať aj inú. Ibaže.... postupne z neho ako z chlpatej deky liezlo - rozišiel sa. Partnerka chcela stále viac a viac času. Hovorím, to vieš, my ženy sme všetky také. A nielen ženy. To, čo sa nám páči, toho chceme mať dosť, a vlastne, dobrého nikdy nie je dosť...

Zatvárila som sa ako sluníčko netečné, poradila mu bylinky na zdravotný problém /všimli ste si, že milenkám sa nikdy nezdôveruje s chorobami?/, osedlal tátoša a šiel.

Veď ja ho mám rada. Poznám ale aj seba. A ak to nešlo vtedy, nepôjde to ani teraz...