Vonku prší

Mám rada aj tieto daždivé dni, vnášajú kľud a pokoj, neprovokujú k výletom, návštevám, ale k pokoju, k rannému vylihovaniu, k raňajkám v posteli, k rozprávke a k vypratávaniu skríň... Nerada sa lúčim s vecami, tak ich často len poprekladám. Ako ich chytám do rúk vynárajú sa spomienky. Naraziš na nedokončenú výšivku dinosaura a vynori sa ti v mysli okamih, kedy boli dinosaury témou dňa. Kedy si kupovala knižky, lebo tvoj starší bol do nich zbláznený natoľko, že si musela aj ty ovládať všetky tie apathosaury, tiranosaury a iné saury a tvoje dieťa ťa z nich skúšalo. Tu zas monitoring mladšieho syna, ktorý odkladáš nevedno prečo alebo plyšový slon a iné sloníky, ktorymi ťa zásoboval pri každej príležitosti, len aby si bola šťastná. Útržky života, vnášajúce úsmev na tvár. Prší dážď bubnuje na parapet a ja chytám Rebeku, ktorú som v mladosti prečítala snáď stokrát, nie - nejdem ju čítať, len tak listujem v zažltnutych listoch a myslím na mamu, keď mi ju prvýkrát dovolila čítať.
Dážď rovnako ako slnko prináša život. Slnko spomienky vytvára s každým novým zážitkom, ale dážď im dáva príležitosť žiť v nás a na mnohé nezabudnúť v rychlosti žitia - ani na to, čo nie je na fotografiách.
Krásny upršaný deň všetkým 😊