Neviem, čo chcem,

ale nedám pokoj, kým to nedostanem.

To je heslo každej ženy. Či si to uvedomujem, alebo nie, bije sa vo mne túžba chcieť, iba čo sa patrí, čo je spoločensky únosné, a ďalšia, neveľmi priznávaná, ísť do záhuby vlastnou cestou).

Žartovanie, že bez lekárskeho dozoru nemôžeme ani umrieť, je v tejto hysterickej dobe nebezpečné. A ešte nebezpečnejšie je nadväzovať známosti, pri ktorých by hrozila výmena telesných tekutín. Bozkávanie myslím. Akože, ak je chlapec spoza Moravy, pendler, nedajbože s trvalým pobytom v zahraničí, to aby som si pýtala občiansky a prekopírovala údaje kvôli dohľadávaniu kontaktov, keby náhodou...

Neviem, či sa na to radšej ... veď riskujem medzinárodný prenos a hanbu na celú dedinu.

A ktovie, či si nehromadia kamene, aby zlynčovali vinníka...