Drzé otázky

Občas som málo citlivá. Bez zlého úmyslu sa pýtam staršej ženy, čo dostala k narodeninám - a potom si uvedomím, že je sama, na celom svete nemá už nikoho. Alebo zo zdvorilosti "Vaši ako sa majú?" - a nevšimnem si, že pani je v čiernom a "vaši" už vôbec nie sú...

To sú z kategórie neúmyselných.

Ovšem, ak sa niekto spýta slepého, či videl tú novú komédiu, ak sa niekto spýta hluchého, či sa mu páči nová superstar, ak sa niekto spýta vozíčkára, či bol na Teryho chate, ak niekto rýpne do nemajetného, že by mu pomohlo s tým ekzémom ísť na mesiac k moru, ak niekto nemému vysvetľuje, aké dobré pre dušu je zaspievať si - tu sa o neúmyselnosti hovoriť nedá.

Mne príde ako sprostá otázka, či som si cez víkend odpočinula. Od niekoho, kto vie, že nemám možnosť odpočívať, od niekoho, kto vie, že aby som mohla hrdo nosiť hlavu a byť sebestačná, musím pracovať aj cez víkend, od niekoho , kto vie, že som mohla čakať od neho, že mi víkend spríjemní....

Nie je to nijako dramatická ujma na zdraví, ale keď sa otázka na môj víkend zopakovala... považovala som to za provokáciu. Kontrolná otázka mohla znieť aj "stále nadarmo dúfaš?" alebo "užívaš si s niekým iným?" alebo cé je správne: "Je ti zima, děvenko?" "Ještě pořád?"

Áno, deduško Mrazík, je mi zima. Ešte stále je mi zima.