Kamarátstvo

Pozrel som si film Beastie Boys Story, a pacilo sa mi to. Jasnacka, ved mam rad ich hudbu. Ale ten koniec ma dostal, ked spominali na zosnuleho clena. Tam bolo presne zadefinovane priatelstvo. A ja som v tom videl aj potvrdenie ineho vyroku, ze prave kamaratstvo vznika len v detstve, najneskor do 18. roku. Spomenul som si na mojich dvoch Kamaratov. Zial obaja su tu mrtvi.
A ani s jednym som to nemal ukoncene. Idem si raz rano do prace, hraju pesnicku ktoru nepoznam. A do tej pesnicky mi vola kamos, nasilne ju prerusi, no nenahneval som sa. To je taky ten dokaz, ze dotycna osoba je vam milsia ako akakolvek neziva vec. Oznamil mi, ze ma rakovinu. A o 5 mesiacov sme ho pochovali. Mna asi navzdy bude srat, ze nas posledny telefon sa skoncil hadkou. Burcoval som ho aby bojoval. On vedel ze je koniec. Nemal silu mi to povedat. A ja som nemal schopnost pochopit, co sa v nom odohrava. Mal jedno stastie. Mohol sa rozlucit so svojou rodinou, detmi, usporiadat veci. Asi bol za to bolestne obdobie vdacny.
Druhy kamos. Vlastne moj najlepsi kamarat z detstva, ten nemal sancu sa rozlucit. Asi mu v tej poslednej sekunde pre narazom doslo, ze sa to dojebalo. Autonehoda a bum, ziadna rozlucka, ziadna priprava blizkych, len podrbany pohreb.
Dnes tak nemam skutocnych kamaratov. Sanca si to vybudovat opatovne, ta je mala. A po pravde, ani sa mi nechce do toho. Niekto moze namietat, ze ved mam manzelku, a teda toho najlepsieho priatela mam den co den doma. Ano, pravda.
Ale co robit, ked sa chcem postazovat na manzelku a deti? Komu sa mam vyrozpravat, bez toho aby som si utrel hanbu z rozcitlivenosti?

Dnes mam obchodnych partakov, chalanov s ktorymi vieme vybehnut na pivo, na vylet s rodinami. Poslat si nemravne video cez whatsapp, povieme si co si muzi povedia. Ale kamaratov uz nemam. Odisli.

A ja dufam, ze mozno tuna na anonymnom portali si obcas s niekym popisem, odkryjeme co nas sere, zabudneme na domace starosti. A potom spokojne naspat do rodinneho kosiara.