Na cestu.

Lúčila som sa v zamestnaní, kolegyňa mi spravila krížik na čelo, že na cestu. Ochranný znak. Dodnes neviem, či mi to nejak pomohlo.
Niekoľkokrát som bola poslaná vybaviť záležitosti s "tfuj tfuj", a zas si nie som istá, či som mala šťastie preto, že mi popľuli dráhu.
V detstve som videla toľko kominárov, že by som musela mať šťastie minimálne sto rokov, ale v tomto prípade je mi jasné, že kominári zlyhali, alebo mi len pridlho trvalo vidieť šťastie práve v tom, že žijem, a je úžasné dobrodružstvo stretávať nepríjemnosti a prekážky, lebo človek sa nenudí a nestíha myslieť na blbosti.

Mnohokrát som podnikla dlhšie aj kratšie cesty, cesty za vzdelaním, oddychom, poznaním, cesty za dobrodružstvom aj za stíšením, hľadaním seba.
Môžem povedať, že si na cestu brávam priveľa zbytočností. Nie vždy sa vyskytne, kto by mi pomohol niesť náklad. Na cestu je potrebné hlavne odhodlanie, presvedčenie, že je to moja cesta, tá, ktorou chcem ísť. Ak sa na kus cesty niekto pridá, je absolútne nevyhnutné si uvedomiť tej jediný fakt, že tu a teraz, tento úsek zdieľame časť svojej cesty.

Na jednu cestu si už nebudem môcť vziať nič, a nikoho.

Dovtedy ale môžem mať so sebou pocit vďačnosti, za všetkých, ktorých som stretla, niektorých na okamžik, iných na kus cesty, jedni mi pomohli niesť a iní priložili, vzácne, veľmi vzácne s niekým človek má pocit, že nič nie je ťažké....

Šťastnú cestu všetkým.