Za plotom

"Můžeš mi, prosím tě říct, co tady děláš?" - počujem za plotom záhradky rozhnevaný mužský hlas. Zopakoval to zo trikrát, akoby sa prihováral nesvojprávnemu dieťaťu. Na žiarlivého manžela to nebolo dosť rozhnevané. Keď po chvíľke razantnejšie zaznelo: "Pakuj domů!.. sim tě, kterým směrem jdeš? Kde to bydlíš?" a znova "Tak jdeme, jdeme." som nakukla cez pletivo na tú drámu.
Celkom pekný boxer vyčítavým pohľadom hlavou otočenou proti smeru chôdze dával najavo, že pán je pes.

No čo už, jar. Kdekto sa zabehne.

Väčšinou si ale sami musíme povedať, "čo tu vlastne robím?", zapnúť selfcontrol a zavčasu vycúvať z nevhodného vábenia divočiny.

Dočítala som román. Zákona dbalý, veľmi skoro penzionovný bankový úradník na konci románu pašuje v Paraguaji všetko,čo sa dá. Už sa nudil. Neuspokojovali ho georgíny v záhrade a nedeľné kázne, ani zbierky básní.

Občas sa aj človek odtrhne z reťaze.